Na základe podnetov zo stretnutí predstaviteľov KBS na Ministerstve zdravotníctva, v súvislosti so stúpajúcim počtom osôb, ktoré sa nakazili koronavírusom, a kvôli upozorneniu Žilinskej diecézy zo strany regionálnych úradov verejného zdravotníctva, ktoré opakovane riešia podnety vo veci  nedodržiavania hygienických opatrení v kostoloch našej diecézy, obraciame sa na vás ešte raz s prosbou o dodržiavanie hygienických opatrení, aby ste v našich kostoloch zodpovedne predchádzali šíreniu koronavírusu. Pripomíname tieto základné pravidlá:

  • nosenie rúška počas celej svätej omše (platí aj pre celebranta)
  • používanie dezinfekcie
  • spôsob podávania svätého prijímania je do rúk a len vo výnimočných prípadoch do úst, nie naopak. (Tí, ktorí z vážneho dôvodu nemôžu prijať do rúk, majú prísť až na záver radu, nie medzi ostatnými.)

Dodržiavanie niekoľkých základných opatrení nie je takým veľkým bremenom, ktoré by sme nemohli zniesť, a predísť tak zbytočným problémom, aby chrámy mohli byť pre verejné bohoslužby otvorené, a neprišlo k obnoveniu celoplošných zákazov či obmedzení.

Venujte, prosím, pozornosť aj plnému zneniu všetkých opatrení platných od 10. septembra (až do odvolania), ktoré nájdete na:
https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20200910014

Bratislava 16. septembra (TK KBS) V spolupráci odborníkov Ministerstva zdravotníctva, Úradu verejného zdravotníctva a zástupcov cirkví pôsobiacich v Slovenskej republike vznikol súbor opatrení, ktoré sú pre cirkevné spoločenstvá až do odvolania záväzné pri slávení bohoslužieb a ďalších podujatiach. Opatrenia sa odvíjajú od toho, do ktorej z troch definovaných kategórií cirkevné spoločenstvo aktuálne spadá. „Semafor“ s farebnými kategóriami a podrobnými pokynmi pre poskytovanie duchovnej služby počas 2. vlny pandémie Covid-19, ako aj aktualizovanú tabuľku kategórií podľa okresov možno nájsť na tomto linku:

https://www.tkkbs.sk/semafor



Ďakujeme

Comments Žiadny komentár »

Výrazom kultúry spoločnosti, ktorá sa hlási k demokracii, je rešpekt k rôznym názorom a presvedčeniam. S tým súvisí aj vzájomná úcta nositeľov týchto názorov a presvedčení. Katolícka cirkev na Slovensku sa v duchu tejto úcty snaží pôsobiť. Rešpektuje výsledky demokratických volieb a prejavuje rešpekt všetkým predstaviteľom štátu aj tým, ktorí sa v osobnom živote neriadia morálnymi princípmi Svätého písma či katechizmu. Rovnako má Cirkev v úcte každého človeka a usiluje sa vychádzať so všetkými občanmi Slovenska bez ohľadu na ich vierovyznanie alebo spôsob života. Našu ochotu sme v tomto smere mnohokrát prejavili, napríklad aj v okolnostiach koronakrízy, keď sme podstúpili kroky, aké v histórii nemajú obdobu, a zriekli sa slávení a obradov, ktoré pokladáme za najvzácnejšie. Urobili sme maximum pre spoluprácu s občianskou spoločnosťou; v záujme ochrany života a zdravia občanov sme v každom ohľade napomáhali jej predstaviteľom. Chceme žiť naozaj v pokoji a úcte so všetkými obyvateľmi Slovenska. Netúžime po nijakej „kultúrnej vojne“, nikoho za odlišné názory neprenasledujeme, nezosmiešňujeme, nehanobíme. Cirkevné médiá neútočia na odlišné presvedčenia, nevedú žiadne „pohony“ na tých, ktorí nežijú podľa Božích prikázaní, aj keď nás taký spôsob života zarmucuje. Opakovane a rozhodne sa dištancujeme od všetkých prejavov extrémizmu a neznášanlivosti. Usilujeme sa komunikovať trpezlivo a s úctou, a to aj vtedy, keď prezentujeme názory, ktoré iným priamo protirečia. Sme presvedčení, že zásady demokratického usporiadania spoločnosti by nám takúto slobodu názoru mali umožňovať. V ostatnej dobe ale čoraz častejšie vnímame, že za postoje spojené s náboženstvom sú veriaci na verejnosti pranierovaní, vystavovaní posmechu, ba otvorenému pohŕdaniu. Ako „legitímny“ sa presadzuje prístup znevažovania náboženského presvedčenia, a to aj agresívnym spôsobom: nanešťastie možno konštatovať, že úspešne. Toto vyjadrenie nechce byť prejavom sebaľútosti: pohŕdanie náboženstvom sa v našej krajine, žiaľ, šíri celé roky. A bez emócií to celé roky znášame. Robí sa to otvorene aj pod heslom tzv. satiry či karikatúry, ktorá cynicky vystupuje ako nedotknuteľná, hoci úmyselne podnecuje nevraživosť voči veriacim. Cirkev na to nereaguje, pretože tieto spôsoby si reakciu nezasluhujú. Avšak namiesto toho, aby spôsoby, ktoré s hľadaním porozumenia nemajú nič spoločné, dostali miesto, ktoré im patrí, čoraz viac sa im darí presadzovať do centra pozornosti. A navodzovať dojem, že musia byť všeobecne akceptované. Spomedzi mnohých výrazov tejto tendencie si možno všimnúť tričko v nedávnej mediálnej diskusii: skôr než mohol akýkoľvek rozhovor na tému ochrany života pred narodením začať, tričko s nápismi znevážilo oponentku a demonštrovalo pohŕdanie odlišným názorom. Druhá diskutérka to musela akceptovať. Inak by sa stala terčom ďalšieho arogantného opovrhnutia. Takéto spôsoby sa dnes berú ako „štandard“. Podobne sa berie široká publicita pre tzv. anti-ceny, ktoré stavajú na príbuznej báze: na ideologizácii vlastného pohľadu a pohŕdaní ostatnými. Je nepredstaviteľné, že by niekto na Slovensku chcel udeľovať cenu „homomaniak roka“. A je správne, že je to nepredstaviteľné. Lebo by to bolo dehonestovanie ľudí a roznecovanie nevraživosti. Zarážajúce však zostáva, že podobnej reflexie nie sme schopní v opačnom garde, teda v prípade ceny, ktorá sa na Slovensku pravidelne udeľuje, za ochotnej účasti svetiel a reproduktorov všetkých médií. Označovať ľudí za homofóbnych, pretože nesúhlasia s predefinovaním pojmu manželstva, a stavať im za to verejný pranier, je podobne netolerantné ako dehonestovať kohokoľvek za jeho sexuálnu orientáciu. Veľmi jasne to nedávno vyjadrili predstavitelia Evanjelickej cirkvi augsburského vierovyznania na Slovensku. Pre veriaceho človeka je snaha o lásku ku každému, bez rozdielu, záväzkom vyplývajúcim z náboženského presvedčenia. Cirkvi sa rozhodne hlásia k povinnosti milovať blížneho, aj k jeho obrane pred diskrimináciou: tak veriaceho, ako neveriaceho, tak muža, ako ženu, tak homosexuála, ako heterosexuála. Lásku a spravodlivosť neslobodno upierať nikomu. To ale neznamená, že sme povinní preberať aj nové definície pojmov a meniť odveké presvedčenia o manželstve a posvätnosti ľudského života, ktoré vyplývajú (nielen) zo Svätého písma. Výrazom kultúry a tolerancie by v demokratickej spoločnosti malo byť pochopenie toho, že cirkvi nemôžu obrátiť naruby princípy v oblasti rodiny či ochrany života nenarodených. To sa jednoducho nedá. Áno, vnímame aj snahy predefinovať tieto postoje – či už zvonka, alebo zvnútra. Boli by sme však radi, keby tí, ktorí sa o to pokúšajú, pri všetkej úcte pochopili, že sú veci, ktoré nemožno zneplatniť, ani „zobchodovať“. Pápež František snahy o nové definície princípov trefne nazýva ideologickými kolonizáciami. Pod pláštikom pokroku sa usilujú cirkevným spoločenstvám vnútiť, aby sa vzdali svojich presvedčení. Takýto tlak však nepokladáme za pokrokový, kultúrny ani demokratický. Je zrejmé, že aj v radoch cirkví sa nájdu takí, ktorí svoje pohľady v rozpore s náukou prezentujú ako „aktuálnejšie“. Zároveň je pozoruhodné, že pri svojej pokrokovosti často nešetria s dehonestovaním cirkevných predstaviteľov a svoju nevraživosť dokonca zaštiťujú príkladmi postáv z minulých storočí. Uniklo im, že cirkvi sa dnes snažia konfliktom predchádzať – prostredníctvom naozajstného pokroku: ekumenického dialógu. Prostredníctvom komunikácie, ktorej nástrojom nie sú urážky a obviňovanie, ale trpezlivosť, pokoj a úcta – aj napriek zásadným rozdielom. Práve túto základnú vec, potrebu úcty, ktorú je možné zachovať aj napriek veľmi rozdielnym pohľadom, však niektorí akoby nechceli pochopiť. Cirkvi na Slovensku si nenárokujú právo druhým diktovať. Nemajú žiadnu pozíciu v oblasti svetskej moci. Rešpektujú demokraciu a jej pravidlá. Boli by však radi, keby tie isté pravidlá rešpektovali aj ostatní. Ak teda občania Slovenska vo voľbách slobodne a demokraticky zvolili svojich predstaviteľov a niektorí z týchto predstaviteľov majú osobné náboženské presvedčenie, je spravodlivé to vziať na vedomie a neútočiť na nich ani ich preto neznevažovať. Rovnako to platí vtedy, keď títo predstavitelia predkladajú na schválenie zákony, s ktorými iní nesúhlasia. Nálepkovať ich za to vyjadreniami, ktoré úmyselne podnecujú zášť voči viere a náboženstvu, nie je dobrou vizitkou demokratickej spoločnosti.

Napriek znepokojeniam, ktoré početné prejavy neúcty vyvolávajú, chceme si uchovať nádej, že snahu navzájom si vychádzať v našej krajine nezničí egocentrizmus, pokoru neporazí arogancia a slušnosť k oponentom neskončí ako synonymum naivity či slabosti.

Mons. Stanislav Zvolenský, bratislavský arcibiskup metropolita, predseda KBS

Comments Žiadny komentár »

Mystagogické katechézy Cyrila Jeruzalemskeho zo 4. storočia krásne popisujú prax dobovej cirkvi:“ Keď Ty prijímaš Eucharistiu daj si jednu dlaň pod druhu a urob zo svojich dlani trón pre Kráľa. Tak prijímaj Krista Kráľa.“
Po II. vat. koncile sa väčšia časť cirkvi k tejto praxi vrátila. Možno len ľutovať, ze my sa k tejto praxi vraciame zo sanitárnych a hygienických dôvodov a nie z dôvodov návratu k teologickému a pastoračnému bohatstvu cirkvi…

Prijímanie Eucharistie na ruku nesie v sebe krásnu symboliku. Na našich rukách sa odráža celý náš život. Na rukách vidno, či sme mladí alebo starí. Na rukách dobre vidno, či je niekto drevorubač, automechanik, poľnohospodár či lekár alebo profesor. Poznáte všetci veľmi dobre rozdielnosť toho pocitu, keď podáte ruku vašej babke, ktorá sa celý život vŕtala v záhradke alebo známej pani profesorke na dôchodku, ktorá väčšinu času svojho života trávila nad knihami. Ruky často dokonca prezradia aj to, či mal niekto nehodu, či je jeho život poznačený chorobou alebo, že ho nič také v živote nestretlo. A možno na nich niekedy vidno aj naše hriechy.  Ruky predstavujú náš život. Preto prijímanie Eucharistie na ruku krásne vyjadruje to, že Ježiš prichádza do môjho života, do takého, aký je a ja ho prijímam do takého života, aký mám. Prijímam ho živého a osláveného v tom premenenom chlebe, aby on svojím životom premieňal ten môj, ktorý je často zranený ba až mŕtvy. Človek s otvorenými rukami pred kňazom s Eucharistiou vraví: „Príď Pane Ježišu do môjho života a premieňaj ho na ten svoj.“ Takéto prijatie Eucharistie môže byť nakoniec ešte viac úctivé než to do úst.

Z Denníčka sv. Faustíny (1905-1938)  V prvom zošite sa nachádza zápis s číslom 160, kde sestra Faustína rozpráva o tom, ako prijímala eucharistiu a jedna hostia jej nedopatrením pri rozdávaní spadla do rúk. Kým sa ku nej naspäť dostal kňaz, držala ju v rukách. Píše: „Keď som mala hostiu v rukách, pocítila som takú silu lásky, že po celý deň som nemohla nič ani jesť, ani prísť k sebe. Z hostie som začula slová: „Túžil som spočinúť v tvojich rukách, nielen v tvojom srdci,“ a v tej chvíli som zrazu uzrela malého Ježiška.

M. Imrich

Comments Žiadny komentár »

Materstvo je tá najúžasnejšia vec, ktorú Boh stvoril.

Milan Rúfus
Mama
 

Vie o nás všetko. Viac než mnohí iní.
A napriek tomu nikdy nesklame.
A nespomína dlho na prečiny.
O kom to vravím? Predsa o mame.

Mama. Ten človek, čo najdlhšie mlčí,
keď ublížia mu jeho najbližší.
Po každom páde znovu chodiť učí.
Po každom plači znova utíši.

Mama. Tá večná diakonka skromná.
Vyperie, vyžehlí, sedí nad šitím.
Takejto službe sa nič nevyrovná.
No iný život bol by nebytím
pre ňu, čo tŕpne pre každý náš krôčik.

A dá aj to, čo sama postráda.
Srdcom je pri nás, kam nevidia oči.
Nechce nás stratiť. Veľmi nerada.
Preto sa bojí snáď viac, než by chcela.
Hádam viac než my sami o seba.

Snáď myslíme si, že by nemusela
a že nám toľkej lásky netreba.
Nech neradí a nech sa nevyzvedá.
A vtedy mnohý z nás sa poraní,
keď rady matky za lesk sveta predá.

Mama vždy chcela iba ochrániť.
Potom snáď tuší utajenú bolesť
ukrytú hlúpo, za drzosť a chlad.
Pridobre pozná naše srdce holé.
Mama. Ten človek, čo vždy vie mať rád.

Comments Žiadny komentár »

„Čo robiť? Koho sa pýtať? Odkiaľ začať?“

Počas mimoriadneho stavu v našej spoločnosti v týchto dňoch si často kladieme niektoré otázky. Napríklad: Čo robiť? Koho sa pýtať? Odkiaľ začať?Vieme, že pôstne obdobie je „posvätný čas“, keď s „duchovnou radosťou konáme pokánie“ a „prinášame obety a dary, ktoré sa nám stanú posilou pre večný život“. To nie je o smútku, o strachu, o neistote, ale o nádeji, o vzájomnom povzbudzovaní a o ochote otvárať sa pre druhých. Skrze vieru máme radostnú skúsenosť, že my nie sme pôvodcami svojho bytia, stvoriteľmi seba samých. Vieme, že už pred narodením sme boli chcení a milovaní. Ľudská sloboda znamená byť v radosti a v rozsiahlom priestore Božej lásky na jednej strane, a jeden s druhým a pre druhého na strane druhej. Boh a človek nestoja proti sebe v mocenskom zápase o ovládnutie sveta. Boh Stvoriteľ chce človeku pomáhať riadiť samého seba. Včerajšia štvrtá pôstna nedeľa sa nazýva aj „laetare“. Toto latinské sloveso znamená nielen radovať sa, ale predovšetkým prinášať úrodu, zúrodňovať. V Pastoračnom pláne Katolíckej cirkvi na Slovensku sme sa povzbudzovali, aby sme neboli uzavretí, ale komunikatívnejší smerom do vnútra Cirkvi, ale aj smerom navonok voči spoločnosti. A to: ohlasovaním radostnej zvesti a osobným dávaním svedectva, slávením liturgie ako vrcholom činnosti Cirkvi, lebo z nej pramení životodarná sila, a konkrétnou službou lásky odpovedajúcou na naliehavé potreby našich čias. Zodvihnime hlavy a buďme príkladom pre ostatných, majme rešpekt a úctu pred svetskou autoritou a riaďme sa pokynmi kompetentných, aby sme minimalizovali rozširovanie vírusu. Zvlášť chcem povzbudiť vás, milí rodičia, aby sa naše rodiny, ktoré táto situácia chtiac-nechtiac spojila, stali „domácou cirkvou“, miestami domácich chrámov, kde sa spoločne stretávame v modlitbe, pri čítaní Svätého písma a iných domácich pobožnostiach, napríklad krížovej cesty, svätého ruženca, Korunky Božieho milosrdenstva, litánií a podobne. Teraz je tu priestor aj čas, aby sme si osobne hovorili o svojej viere, spoločne slávili domácu liturgiu, spoločne stolovali a povzbudzovali sa k vzájomnej službe a láske. Prostredníctvom televíznych kanálov a sociálnych sietí máme veľa možností a príležitostí, ako byť aspoň takto sprostredkovane účastnými na svätých omšiach. Počas nich odporúčam duchovné sväté prijímanie. Veľmi ma povzbudilo a rozradostnilo svedectvo jednej starej mamy, ktorá mi rozprávala plná hrdosti a radosti, ako jej dcéra so svojou rodinou prežívali nedeľnú svätú omšu vo svojom byte. Ukázala mi aj selfie, ktoré jej poslali. Deti aj rodičia boli oblečení do nedeľných šiat, sedeli na stoličkách, pozerali na obrazovku, a pritom sa modlili a spievali nedeľnú liturgiu. Spomínam si na Svetové dni mládeže v Rio de Janeiro, keď pápež František v záverečnom príhovore – na otázky mladých: „Odkiaľ začať? Koho sa pýtať? Ako a s kým začať? – poradil príkladom: Ktosi sa raz pýtal Matky Terezy z Kalkaty, čo by sa malo v Cirkvi zmeniť. A ona odpovedala: Ty a ja! Bola to rozhodná žena. Vedela, odkiaľ začať. Aj ja si dnes privlastňujem slová Matky Terezy a pýtam sa vás:

Začneme? Odkiaľ? Od teba a odo mňa. Nech sa každý znovu v tichu opýta: Ak mám začať od seba, odkiaľ a ako začnem? A každý nech otvorí svoje srdce, aby mu Ježiš povedal, odkiaľ, ako a s kým začať.“ Nebojme sa, Ježiš žil včera, žije dnes a bude žiť naveky – On je Cesta, Pravda a Život!

Comments Žiadny komentár »

Vatiká 20. februára (RV) Apoštolská penitenciária v piatok 20. marca vydala dekrét, ktorým Cirkev umožňuje získanie plnomocných odpustkov ľuďom nakazeným koronavírusom, tým, ktorí ich ošetrujú, ako aj všetkým veriacim na svete, ktorí sa za nich modlia. Dnes bola zároveň vydaná i nóta, ktorá pripomína, že v extrémnych situáciách je možné udeliť i hromadné rozhrešenie.

Dekrét podpísal hlavný penitenciár kardinál Mauro Piacenza a regens Mons. Krzysztof Nykiel. Tí najviac ohrození môžu získať plnomocné odpustky už po modlitbe Kréda, Otčenáša a Zdravasu v spojení s túžbou po splnení obvyklých podmienok získania odpustkov hneď ako to len bude možné. Týka sa to chorých na koronavírus, osôb, ktorým lekár nariadil karanténny režim, ako aj zdravotníckych pracovníkov a rodinných príslušníkov, ktorí riskujú svoj život tým, že sa starajú o chorých na Covid-19. Ostatní si pre získanie odpustkov môžu vybrať z možností, ako sú: návšteva Najsvätejšej sviatosti či eucharistická adorácia alebo čítanie Svätého písma po dobu najmenej pol hodiny, prípadne sa môžu pomodliť ruženec, Krížovú cestu či Korunku Božieho milosrdenstva, prosiac Boha o skončenie epidémie, o úľavu pre chorých a o spásu tých, ktorých si povolal k sebe. Plnomocné odpustky môže získať aj veriaci, ktorý sa v bezprostrednej blízkosti smrti ocitne bez možnosti prijať sviatosť pomazania chorých a viatikum – v tomto prípade sa odporúča uctiť si Ukrižovaného Ježiša či kríž. Nóta Apoštolskej penitenciárie sa venuje možnosti udelenia kolektívneho rozhrešenia v prípade závažnej núdze. Kňaz má podľa možností vopred upovedomiť príslušného diecézneho biskupa, ktorému prináleží určiť teritórium a prípady vo vlastnej cirkevnej oblasti. Nóta tiež pripomína možnosť dokonalej ľútosti, ako to uvádza Katechizmus (č. 1452), v prípade, že umierajúcemu nie je naporúdzi kňaz.

Comments Žiadny komentár »

Na zrušené verejné bohoslužby si pomaly zvykáme, no čím dlhšie budú v platnosti preventívne opatrenia, tým naliehavejšia môže byť otázka spovedí. Aké je stanovisko cirkvi? „Individuálne sväté spovede na požiadanie nie sú zakázané, neodporúča sa však organizovať spoločné spovede,“ pripomína hovorca biskupov Martin Kramara. Spovedať sa má prednostne v spovedniciach s mriežkou, a na tú treba dať priesvitnú zábranu. Hovorca KBS Kramara zároveň vyzýva veriacich, aby brali ohľad na výnimočnú situáciu a na to, že aj kňazi môžu ochorieť. „Tak ako ľudia dostávajú informáciu, že teraz nemajú so všetkým chodiť k lekárovi, lebo ho môžu vyradiť zo služby, mali by sme brať do úvahy aj zdravie kňazov – najmä tých, čo sú starší alebo trpia chronickými chorobami,“ uviedol. Podľa Kramaru si nemôžeme v týchto okolnostiach všetci žiadať všetko, na čo sme bežne zvyknutí. „Na druhej strane máme príležitosť lepšie si uvedomiť a pripomenúť, že treba pravidelne spytovať svedomie a ľutovať hriechy,“ dodáva. Katechizmus má riešenie aj na súčasnú situáciu. „Individuálna a úplná spoveď a rozhrešenie ostávajú jediným riadnym spôsobom, ktorým sa veriaci zmierujú s Bohom a s Cirkvou, ak od takej spovede neoslobodzuje fyzická alebo morálna nemožnosť,“ píše sa v článku 1484. V článku 1452 Katechizmus hovorí o dokonalej ľútosti. „Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu milovaného nadovšetko, volá sa ,dokonalá‘ (je to ľútosť z lásky – caritatis contritio). Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy; dosiahne aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné.“ Inými slovami, ide o ľútosť z lásky, nie napríklad zo strachu pred trestom. „Na základe učenia Katolíckej cirkvi vás chceme uistiť, že v súčasnej situácii vás Boh chce objať novým spôsobom a my mu to potrebujeme dovoliť. Dovoľte mu, aby vám odpustil hriechy nielen prostredníctvom kňaza, ale aj on sám. Ak sa situácia upokojí a sviatosti sa opäť začnú vysluhovať, vtedy mu všetko môžete vyznať,“ napísali na facebook bratislavskí kapucíni, ktorí sú zvyknutí na dlhé rady čakajúcich na spoveď. Rovnako ako kapucíni, na spomínanú možnosť dokonalej ľútosti upriamuje pozornosť aj hovorca Martin Kramara. „Využime teraz túto možnosť. Treba si pravidelne spytovať svedomie, vzbudzovať ľútosť a hriechu sa chrániť,“ skonštatoval. O možnosti znovu získať posväcujúcu milosť mimo sviatostného rozhrešenia píše na blogu Postoja tiež kňaz Juraj Vittek. Ak podľa Kramaru zavádzame bezpečnostné opatrenia, aby sa nešírilo ochorenie COVID-19, treba sa, samozrejme, vyhýbať aj nákaze hriechu. Vyhýbať sa blízkej príležitosti, nevystavovať sa zbytočne situáciám, v ktorých človek môže do hriechu upadnúť. V prípade, že spoveď človek skutočne potrebuje a je dobre pripravený, môže o ňu individuálne požiadať. „Berme však tento čas aj ako príležitosť na dlhšie, poriadnejšie spytovanie svedomia. A ako náročnejšiu prípravu na dobrú svätú spoveď,“ prízvukuje Kramara. Individuálnej spovedi sú otvorení napríklad saleziáni, ktorí sa v 22 domoch na Slovensku, z toho vo vyše desiatich farnostiach, pastoračne venujú desiatkam tisícov veriacich, od detí až po seniorov. „Mnohí ľudia, ktorí prichádzajú do našich stredísk, nás poznajú osobne a majú skúsenosť, že môžu poprosiť o spoveď aj mimo určených časov,“ hovorí pre Postoj delegát saleziánov pre médiá Rastislav Hamráček. Podľa dona Hamráčka ide o spôsob, ktorý pri dodržaní opatrení funguje aj v tejto situácii. Ľuďom odporúča predovšetkým to, aby sa informovali najmä cez internetové stránky alebo na facebooku jednotlivých saleziánskych stredísk, kde spolubratia zvyknú poskytovať všetky potrebné informácie, aj o spovedaní v terajších okolnostiach. Obmedzenie vysluhovania sviatosti zmierenia môže byť pre katolíkov nepríjemné, zároveň však poskytuje priestor nielen na ilustrovanú kreativitu, ale predovšetkým na rast vo viere a formovaní správneho postoja k ľútosti nad svojimi prehreškami. Ako trefne poznamenáva Martin Kramara: „Teraz je príležitosť ísť do hĺbky. Premýšľať. Spytovať. Ľutovať. Meniť.“

Pavol Rábara, Postoj.

Comments Žiadny komentár »

Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Žiline sa na nás obrátilo so žiadosťou o spoluprácu pri eliminovaní dopravných nehôd s účasťou chodcov s prosbou o uverejnenie výzvy pre občanov cez farské oznamy:
„Z dôvodu opakovaných dopravných nehôd s účasťou chodcov najmä seniorov na cestách v Žilinskom kraji, často aj s tragickými následkami, vyzývame občanov na dôležitosť, ba až nutnosť používania ochranných reflexných prvkov na odeve, pokiaľ sa pohybujete po ceste za zníženej viditeľnosti, v ranných a večerných hodinách. Ďalej zdôrazňujeme, aby ste kráčali po chodníkoch, a kde nie je vybudovaný, tak po správnom okraji cesty. Myslite na svoju bezpečnosť a chráňte svoj život.“

Comments Žiadny komentár »

https://www.aktuality.sk/clanok/653231/papez-kritizoval-pokrytectvo-v-cirkvi/

Pápež kritizoval ľudí, ktorí síce chodia do kostola, no v osobnom živote šíria nenávisť.

Pápež František kritizoval pokrytcov v katolíckej cirkvi, informovala agentúra DPA. Pápež počas audiencie upozornil na častý jav, keď ľudia síce chodia pravidelne do kostola, no v osobnom živote nenávidia ostatných ľudí a vyjadrujú sa o nich negatívne. „Lepšie je nechodiť do kostola. Ži ako ateista,“ povedal.

A ešte zaujímavá myšlienka ohľadom sv. omší: Z Graciánovho dekrétu:

pápež Alexander II. (+1073): „ Postačuje, keď kňaz celebruje raz za deň, lebo Kristus trpel raz a vykúpil celý svet. Nie je málo, keď sa celebruje jedna omša a je veľmi šťastný ten, kto celebruje dôstojne… Kto však chce celebrovať viac omší za deň, pretože chce byť od laikov odmenený chválami, nech neujde odsúdeniu.“

Comments Žiadny komentár »

Moderná doba, zmeny v pohľade na človeka a spôsob života, veľký dôraz na individualizmus, osobný rozvoj a osobné záujmy – to všetko prinieslo so sebou aj negatívne javy, medzi ktoré patria rozličné prejavy násilia, a to aj vo vzťahoch medzi najbližšími, teda v rodinách. Ako kresťania veríme, že Boh stvoril všetkých ľudí rovných v dôstojnosti. Každý človek je jedinečný, Boh chce z nás mať jednu rodinu, v ktorej sa navzájom dopĺňame. Násilie nikdy nie je vhodnou cestou na riešenie problémov. Je dobré, že si tieto pravdy v spoločnosti stále viac uvedomujeme a prispôsobuje sa tomu aj naša legislatíva, čo možno len oceniť. Pri dosahovaní ideálov je však rovnako dôležité, aké prostriedky si pri tom zvolíme. Účel nesvätí prostriedky a nie každá cesta vedie k vytýčenému cieľu. Aj preto so znepokojením sledujeme iniciatívy, ktoré smerujú k ratifikácii kontroverzného dohovoru Rady Európy, tzv. Istanbulského dohovoru.
Istanbulský dohovor vidí koreň domáceho násilia aj v zaužívaných „rolách“ mužov a žien, ktoré nazýva stereotypnými, a žiada na riešenie tohto problému ustúpiť od špecifických čŕt biologicky danej ľudskej prirodzenosti muža a ženy v prospech tzv. rodovej rovnosti. Pojem „rod“ pritom definuje ako „súbor spoločnosťou vytvorených rolí, vzorov správania, činností a atribútov, ktoré daná spoločnosť považuje za primerané pre ženy a mužov“ (čl. 3, písm. c). Dohovor vyžaduje, aby odsúdeniahodné „stereotypné roly“ (čl. 12, ods. 1), ako aj zavádzanie „nestereotypných rodových rolí“ (čl. 14, ods. 1) posudzovala nejasne definovaná „skupina expertov“ (čl. 66), nadradená aj národným parlamentom. Dohovor, ak sa bude aplikovať, zásadným spôsobom zasiahne do legislatívy, výchovy a vzdelávania vo všetkých signatárskych štátoch, pričom „k žiadnemu ustanoveniu dohovoru nie sú prípustné žiadne výhrady“ (čl. 78. ods. 1), okrem niekoľkých nepodstatných výnimiek. Nemáme dôveru, že vyjadrenia expertov budú pravdivé a napomôžu účinne predchádzať domácemu násiliu. Skôr sa obávame šírenia genderovej a proti-rodinnej agendy. Téma násilia v rodine si žiada komplexný prístup. Môže sa totiž týkať nielen žien, ale aj ďalších zraniteľných osôb. Každé násilie charakterizuje neúcta k ľudskej dôstojnosti, ktorá je ako dar od Boha nedotknuteľná. Kresťanské cirkvi v Slovenskej republike sa hlásia k rovnosti pohlaví. Sme za ochranu žien pred akýmkoľvek násilím, nemôžeme však súhlasiť s ideológiami, ktoré rovnosť prezentujú ako rovnakosť a prichádzajú až k popretiu rozdielov medzi mužmi a ženami. Prirodzeným vzťahom muža a ženy nie je konflikt, ale povolanie k harmónii a vzájomnému doplňovaniu sa v Božom diele manželstva a rodiny. Tolerovať možno slabosť, nie však lož. Sme pevne presvedčení, že existuje nemenná pravda o človeku, o identite muža a ženy, a túto pravdu my ako ľudia neurčujeme, len objavujeme. Zároveň tvrdíme, že sme schopní jej poznania, presne tak, ako sme pri zachovaní zdravého
úsudku schopní poznania pravdy o manželstve, ktoré je zväzkom jedného muža a jednej ženy.

My, predstavitelia kresťanských cirkví, obraciame sa týmto vyhlásením na všetkých občanov Slovenskej republiky a verejných predstaviteľov, aby sme potvrdili, že podporujeme úsilie o efektívne riešenie problému domáceho násilia. Zároveň vyhlasujeme, že viaceré tézy, ktoré v tejto súvislosti ponúka tzv. Istanbulský dohovor, považujeme za prejavy genderovej ideológie. Z tohto dôvodu sa obraciame na vládu Slovenskej republiky, aby stiahla podpis Slovenska pod týmto dohovorom. Urobme, čo je v našich silách, pre účinnú ochranu všetkých osôb ohrozených násilím, ale rovnako aj na podporu zdravých manželstiev a rodín.

Prosíme dobrotivého Pána, aby nám dal silu obstáť v tomto úsilí: aby sa s každým človekom zaobchádzalo spravodlivo, na základe nemennej pravdy o mužovi a žene, ktorí sú stvorení na Boží obraz.

V Badíne 13. februára 2018

Toto vyhlásenie schválili a podpísali predstavitelia Rímskokatolíckej cirkvi, Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, Gréckokatolíckej cirkvi, Pravoslávnej cirkvi, Reformovanej kresťanskej cirkvi, Cirkvi bratskej, Evanjelickej cirkvi metodistickej, Bratskej jednoty baptistov, Starokatolíckej cirkvi, Apoštolskej cirkvi na Slovensku a Cirkvi adventistov siedmeho dňa.

Comments Žiadny komentár »