Archív pre kategóriu: “Nezaradené”



Foto: SpC-Vatican

Assisi 24. septembra (RV) V plnom znení prinášame text dohody účastníkov projektu „Františkova ekonómia“, podpísaný 24. septembra 2022 v Assisi za účasti pápeža Františka a vyše tisícky účastníkov z viac ako stovky krajín.

My, mladí ekonómovia, podnikatelia, tvorcovia zmien, zvolaní do Assisi z každej časti sveta, vedomí si zodpovednosti, ktorá spočíva na našej generácii, sa teraz zaväzujeme, každý jednotlivo a všetci spoločne, že vynaložíme svoj život na to, aby sa ekonomika dneška a zajtrajška stala ekonomikou evanjelia, a to znamená, že to bude:

ekonomika mieru, a nie vojny,

ekonomika, ktorá je proti šíreniu zbraní, najmä tých najničivejších,

ekonomika, ktorá sa stará o stvorenstvo a nezneužíva ho,

ekonomika v službe človeka, rodiny a života, rešpektujúca každú ženu, muža, dieťa, starého človeka a predovšetkým osoby krehké a zraniteľné,

ekonomika, v ktorej je starostlivosť, a nie vyraďovanie a ľahostajnosť, 

ekonomika, ktorá nikoho neponechá vzadu, aby sa tak budovala spoločnosť, v ktorej sa kamene zavrhnuté dominantnou mentalitou stanú kameňmi uholnými,

ekonomika, ktorá si ctí a chráni dôstojnú a bezpečnú prácu pre všetkých, obzvlášť pre ženy,

ekonomika, kde je finančníctvo priateľom a spojencom reálneho hospodárstva a práce, a nie proti nim,

ekonomika, ktorá si cení a chráni kultúry a tradície národov, všetky živé tvory a prírodné zdroje Zeme,

ekonomika, ktorá bojuje proti biede vo všetkých jej formách, znižuje nerovnosti a vie povedať s Ježišom a sv. Františkom: „Blahoslavení chudobní“,

ekonomika, ktorá sa riadi etikou ľudskej osoby a je otvorená transcendencii,

ekonomika, ktorá vytvára bohatstvo pre všetkých, ktorá tvorí radosť a nielen blahobyt, pretože šťastie bez zdieľania je neúplné.

My v túto ekonomiku veríme. Nie je to utópia, pretože ju už budujeme. A niektorí z nás už, vo zvlášť žiarivých ránach, zazreli začiatok zasľúbenej zeme.

Assisi, 24. septembra 2022

Ekonómovia, podnikatelia, tvorcovia zmien, študenti a pracujúci

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)

Comments Žiadne komentáre »



Foto: SpC-Vatican

Vatikán 4. septembra (RV) Cirkev v dnešnú nedeľu 4. septembra oficiálne priznala pápežovi Jánovi Pavlovi I. titul „blahoslavený“. Za jeho liturgický deň pápež František určil dátum 26. augusta, výročie zvolenia Albina Lucianiho na Petrov stolec, na ktorom zotrval len 34 dní.

Pápež František predsedal slávnosti blahorečenia o 10.30 na Námestí sv. Petra za kvapiek dažďa. Veľkú časť prítomných tvorili rodáci z horskej oblasti Dolomitov v regióne Veneto – Benátsko. Biskup diecézy Belluno-Feltre Mons. Renato Marangoni predniesol v latinčine žiadosť o zapísanie Jána Pavla I. medzi blahoslavených a postulátor kauzy kardinál Beniamino Stella prečítal životopis kandidáta.

Svätý Otec potom vyslovil latinskú formulu beatifikácie, v ktorej stanovil pre bl. Jána Pavla I. liturgický dátum  26. augusta. Počas slávnostného spevu vystavili na verejnú úctu netradičný relikviár, ktorý tvorí list rukopisu Albina Lucianiho. Ide o úvahu nad troma teologálnymi cnosťami – vierou, nádejou a láskou, ktoré znázornil aj troma hviezdami vo svojom erbe. Biskupské heslo bl. Jána Pavla I. znelo „Pokora“ (Humilitas).

V homílii Svätý Otec vychádzal z liturgických čítaní 23. cezročnej nedele. Zamyslel sa v nej nad štýlom života, ku ktorému pozýva Ježiš každého zo svojich učeníkov v minulosti i dnes. Upozornil na náročné požiadavky lásky bez polovičatosti a varoval pred falošnými motívmi nasledovania Ježiša. Príkladom a orientáciou je v tom práve osobnosť nového blahoslaveného:

„Hľadiac na Ukrižovaného sme povolaní k vznešenosti tejto lásky: očistiť sa od našich skreslených predstáv o Bohu a od svojej uzavretosti, milovať jeho i našich blížnych, v Cirkvi i v spoločnosti, aj tých, ktorí zmýšľajú inak ako my, dokonca aj nepriateľov. Milovať: aj za cenu kríža obety, mlčania, nepochopenia, osamelosti, prekážok či prenasledovania.

Milovať takto, aj za túto cenu, pretože, ako to tiež povedal blahoslavený Ján Pavol I., ak chceš pobozkať ukrižovaného Ježiša, «nemôžeš to urobiť bez toho, aby si sa sklonil ku krížu a nechal sa pichnúť niektorým tŕňom z koruny, ktorá je na Pánovej hlave»“.

„Toľkokrát máme pokušenie žiť na polovicu, tak, že nikdy neurobíme rozhodujúci krok, nikdy nevzlietneme, nikdy neriskujeme pre dobro, nikdy sa skutočne neangažujeme pre druhých. Ježiš od nás žiada toto: ži evanjelium a budeš žiť život nie polovičato, ale naplno.“

„Bratia a sestry, takto žil nový blahoslavený: v radosti z evanjelia, bez kompromisov, milujúc až do konca. Stelesňoval chudobu učeníka, ktorá nespočíva len v odpútaní sa od materiálnych dobier, ale predovšetkým v prekonaní pokušenia postaviť do centra vlastné „ja“ alebo hľadať vlastnú slávu. Naopak, podľa Ježišovho príkladu bol tichým a pokorným pastierom. Považoval seba samého za prach, do ktorého sa Bohu ráčilo písať.“

„A cez úsmev dokázal pápež Luciani vyžarovať dobrotu Pána. Krásna je Cirkev s radostnou tvárou, tvárou pokojnou, tvárou usmievavou, ktorá nikdy nezatvára svoje dvere, ktorá nedáva srdciam zatrpknúť, ktorá nebedáka a neprechováva nevôľu, ktorá nie je nahnevaná … , nie je netrpezlivá, ktorá nepôsobí mrzuto, ktorá netrpí nostalgiou za minulosťou upadajúc do spiatočníctva.“

Svoju homíliu pápež František zakončil slovami obľúbenej modlitby sv. Jána Pavla I.: „Pane, prijmi ma takého, aký som, s mojimi chybami, s mojimi nedostatkami, ale daj mi stať sa takým, akého si ma praješ. Amen.“

– – 

V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri slávnosti blahorečenia pápeža Jána Pavla I. v nedeľu 4. septembra 2022 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne.

Ježiš je na ceste smerom k Jeruzalemu a dnešné evanjelium hovorí, že s ním „išli veľké zástupy“ (Lk 14,25). Ísť s ním znamená nasledovať ho, čo značí stať sa učeníkmi. Týmto ľuďom však Pán predkladá neveľmi príťažlivú a veľmi náročnú reč: nemôže byť jeho učeníkom ten, kto ho nemiluje viac ako svojich blízkych, kto nenesie jeho kríž, kto sa neodtrhne od pozemských dobier (porov. v. 26-27.33). Prečo Ježiš adresuje zástupu takéto slová? Aký význam majú jeho napomenutia? Pokúsme sa odpovedať na tieto otázky.

Ponajprv, vidíme veľký zástup, veľa ľudí, ktorí nasledujú Ježiša. Môžeme si predstaviť, že mnohí boli fascinovaní jeho slovami a ohromení skutkami, ktoré vykonal; a preto v ňom videli nádej pre svoju budúcnosť. Čo by urobil ktorýkoľvek učiteľ tej doby, alebo – môžeme sa tiež opýtať – čo by urobil umný líder, ak by videl, že jeho slová a charizma priťahujú davy a zvyšujú jeho uznanie? Stáva sa to aj dnes: najmä vo chvíľach osobnej a spoločenskej krízy, keď sme viac vystavení pocitom hnevu alebo sa bojíme niečoho, čo ohrozuje našu budúcnosť, sa stávame zraniteľnejšími; a takto sa na vlne emócií spoľahneme na niekoho, kto sa obratne a prefíkane vie na tejto situácii viezť, využíva strach spoločnosti a sľubuje, že je „spasiteľom“, ktorý vyrieši problémy, hoci v skutočnosti chce zvýšiť vlastnú popularitu a moc, vlastnú osobu, vlastnú schopnosť mať veci vo svojej hrsti.

Evanjelium nám hovorí, že Ježiš to tak nerobí. Boží štýl je iný. Je dôležité porozumieť Božiemu štýlu, tomu, ako koná Boh. Boh má svoj štýl konania. Boží štýl sa líši od týchto ľudí, pretože on nevyužíva naše potreby, nikdy nepoužíva naše slabosti na vyvýšenie seba samého. On, ktorý nás nechce zvádzať podvodom a nechce rozdávať lacné radosti, nemá záujem o obrovské davy. Nezbožňuje čísla, nevyhľadáva uznanie, neslúži modle osobného úspechu. Naopak, zdá sa, že ho znepokojuje, keď ho ľudia sledujú s eufóriou a lacným nadšením. Takto namiesto toho, aby sa nechal zlákať čarom popularity – pretože popularita očaruje – , žiada každého, aby pozorne rozlišoval dôvody, prečo ho nasleduje, a dôsledky, ktoré to zahŕňa. Mnohí z toho zástupu totiž azda nasledovali Ježiša preto, lebo dúfali, že bude vodcom, ktorý ich vyslobodí od nepriateľov, niekým, kto získa moc a podelí sa o ňu s nimi; alebo že bude tým, kto zázrakmi vyrieši problémy hladu a chorôb. Človek totiž môže ísť za Pánom z rôznych dôvodov a niektoré, musíme to rozpoznať, sú svetské: za dokonalým náboženským vzhľadom sa môže skrývať len číre uspokojovanie vlastných potrieb, snaha o osobnú prestíž, túžba po funkcii, mať veci pod kontrolou, baženie po ovládnutí priestoru a získavaní privilégií, ašpirácia na prijímanie ocenení a mnohé iné. Toto sa stáva, dnes, medzi kresťanmi. Ale toto nie je Ježišov štýl. A nemôže to byť štýl učeníka a Cirkvi. Ak niekto nasleduje Ježiša s týmito osobnými záujmami, zmýlil si cestu.

Pán žiada o iný postoj. Nasledovať ho neznamená vstúpiť do nejakej dvorany alebo sa zúčastniť na triumfálnom sprievode, a ani nie získať si životné poistenie. Naopak, znamená to aj „niesť kríž“ (Lk 14,27): tak ako on sa ujímať bremien, svojich vlastných i bremien tých druhých, urobiť život darom, nie vlastníctvom, stráviť ho napodobňovaním veľkorysej a milosrdnej lásky, ktorú má on k nám. Sú to rozhodnutia, ktoré zamestnávajú celý život; preto Ježiš chce, aby učeník pred touto láskou nedal prednosť ničomu inému, ani tým najdrahším citom či tomu najväčšiemu majetku.

Ale aby sme to dokázali, musíme hľadieť viac na neho než na nás samých, učiť sa láske, čerpať ju od Ukrižovaného. Tam vidíme tú lásku, ktorá sa dáva až do konca, bez miery a bez hraníc. Mierou lásky je milovať bez miery. „My sami“, povedal pápež Luciani, „sme zo strany Boha predmetom neskonalej lásky“ (Anjel Pána, 10. sept. 1978). Neskonalej: nikdy z nášho života nemizne, žiari nám a osvetľuje aj tie najtemnejšie noci. A tak, hľadiac na Ukrižovaného sme povolaní k vznešenosti tejto lásky: očistiť sa od našich skreslených predstáv o Bohu a od svojej uzavretosti, milovať jeho i našich blížnych, v Cirkvi i v spoločnosti, aj tých, ktorí zmýšľajú inak ako my, dokonca aj nepriateľov.

Milovať: aj za cenu kríža obety, mlčania, nepochopenia, osamelosti, prekážok či prenasledovania. Milovať takto, aj za túto cenu, pretože, ako to tiež povedal blahoslavený Ján Pavol I., ak chceš pobozkať ukrižovaného Ježiša, „nemôžeš to urobiť bez toho, aby si sa sklonil ku krížu a nechal sa pichnúť niektorým tŕňom z koruny, ktorá je na Pánovej hlave“ (Generálna audiencia, 27. sept. 1978). Láska až do konca, so všetkými jej tŕňmi: nie veci robené polovičato, prispôsobovanie sa alebo nerušený život. Ak nemierime vysoko, ak neriskujeme, ak sa uspokojíme s vierou ako voda z ruží, sme – ako hovorí Ježiš – ako niekto, kto chce postaviť vežu, ale nemá na to dobre vypočítané prostriedky; „začne stavať“ a potom dielo „nedokáže dokončiť“ (v. 29). Ak sa zo strachu, že sa stratíme, vzdáme dávania seba samých, necháme veci nedokončené: vzťahy, prácu, zverené zodpovednosti, sny, ba aj vieru. A tak nakoniec žijeme polovičato – a koľko ľudí žije polovičato, aj my! Toľkokrát máme pokušenie žiť na polovicu, tak, že nikdy neurobíme rozhodujúci krok, nikdy nevzlietneme, nikdy neriskujeme pre dobro, nikdy sa skutočne neangažujeme pre druhých. Ježiš od nás žiada toto: ži evanjelium a budeš žiť život nie polovičato, ale naplno. Ži evanjelium, ži bez kompromisov.

Bratia a sestry, takto žil nový blahoslavený: v radosti z evanjelia, bez kompromisov, milujúc až do konca. Stelesňoval chudobu učeníka, ktorá nespočíva len v odpútaní sa od materiálnych dobier, ale predovšetkým v prekonaní pokušenia postaviť do centra vlastné „ja“ alebo hľadať vlastnú slávu. Naopak, podľa Ježišovho príkladu bol tichým a pokorným pastierom. Považoval seba samého za prach, do ktorého sa Bohu ráčilo písať (porov. A. Luciani – Ján Pavol I., Opera omnia, Padova 1988, zv. II, 11). Preto hovoril: „Pán to tak veľmi prízvukoval: buďte pokorní. Aj keď ste vykonali veľké veci, povedzte: sme neužitoční sluhovia“ (Generálna audiencia, 6. sept. 1978).

A cez úsmev dokázal pápež Luciani vyžarovať dobrotu Pána. Krásna je Cirkev s radostnou tvárou, tvárou pokojnou, tvárou usmievavou, ktorá nikdy nezatvára svoje dvere, ktorá nedáva srdciam zatrpknúť, ktorá nebedáka a neprechováva nevôľu, ktorá nie je nahnevaná – Cirkev, ktorá nie je nahnevaná –, nie je netrpezlivá, ktorá nepôsobí mrzuto, ktorá netrpí nostalgiou za minulosťou upadajúc do spiatočníctva. Prosme tohto nášho otca a brata, požiadajme ho, nech nám vyprosí ten „úsmev duše“; ten priezračný, ktorý neklame, úsmev duše. Prosme jeho slovami o to, o čo on sám zvykol prosiť. A vravieval takto: „Pane, prijmi ma takého, aký som, s mojimi chybami, s mojimi nedostatkami, ale daj mi stať sa takým, akého si ma praješ“ (Generálna audiencia, 13. sept. 1978). Amen.

Preložila: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News

– – 

Úlohou celebrovania pri oltári pápež František poveril kardinála Marcella Semerara, prefekta Dikastéria pre kauzy svätých. Koncelebrovali desiatky kardinálov, okolo 150 biskupov a dve stovky kňazov.

Spolu s talianskou hlavou štátu, prezidentom Sergiom Mattarellom, boli na slávnosti prítomné delegácie Monackého kniežatstva, Tajvanu a Zvrchovaného maltézskeho rádu. Pred modlitbou Anjel Pána v závere slávnosti sa pápež František poďakoval významným hosťom a pozdravil všetkých pútnikov, osobitne veriacich z oblastí Benátok, Belluna a Vittoria Veneta, ktoré sú osobitne späté so životom bl. Albina Lucianiho a s jeho kňazskou a biskupskou službou.

Na záver vyprosoval Svätý Otec mier pre celý svet, pričom zvlášť pamätal na Ukrajinu: „A teraz sa obráťme v modlitbe na Pannu Máriu, aby vyprosila dar pokoja celému svetu, osobitne strýznenej Ukrajine. Ako prvá a dokonalá Pánova učeníčka, nech nám pomáha nasledovať príklad a svätosť života Jána Pavla I.“

Po skončení svätej omše sa pápež František vybral na otvorenom džípe medzi pútnikov, ktorých pozdravoval a žehnal na celej ploche námestia. Na mimoriadnej cirkevnej udalosti nechýbali ani pútnici zo Slovenska. Medzi koncelebrujúcimi biskupmi boli Mons. Ján Kuboš a Mons. Peter Beňo, v skupine kňazov bol aj vicerektor Kňazského seminára v Spišskej Kapitule Michal Janiga, ktorý prišiel na blahorečenie so skupinkou bohoslovcov.

Prevzaté z TK KBS.

Comments Žiadne komentáre »



Foto: Košická arcidiecéza / Martin Magda

Košice 15. augusta (TK KBS) Prinášame homíliu emeritného pražského arcibiskupa, kardinála Dominika Duku, ktorú predniesol v Katedrále sv. Alžbety v Košiciach, kde predsedal na pohrebnej svätej omši za zosnulého kardinála Jozefa Tomka.



Vaša Excelencia, otcovia arcibiskupi, biskupi, oltárni spolubratia, diakoni, ctihodné sestry a bratia, milí priatelia, bratia a sestry v Kristovi, 

lúčime sa tu v Košiciach na východnom Slovensku, v Dóme svätej Alžbety s otcom kardinálom Jozefom Tomkom, mužom Cirkvi, mali by sme asi písať s veľkým „M“. Jeho život a smrť nám to potvrdzujú, ale potvrdzuje nám to aj veľkosť Cirkvi. Lúčime sa s veľkým synom Slovenska, Východniarom, Udavčanom, ktorý až do konca svojho života hutoril. Tak sa predsa s vami lúčil pri vašej poslednej púti do Ríma. Lúčime sa s kardinálom rímskej cirkvi, ktorý počas svojho života zohrával nielen slovenskú úlohu. To je istým spôsobom dôvod, prečo chcem aj ja na tomto mieste s vami poďakovať. Bol oporou našej cirkvi v bývalom Československu, o čom svedčia aj materiály Štátnej bezpečnosti a československých spravodajských služieb. Ich záznamy slúžia ku cti mužovi, ktorý nezradil a nepoškvrnil svoju hruď, ako hovorí básnik. 

Naposledy som sa s otcom kardinálom stretol tu v Košiciach počas minuloročnej návštevy Svätého Otca Františka. Zamyslenie sa nad celým jeho životom, ktorý sa začína v Udavskom až po jeho koniec, je v súčasnej dobe nielen výzvou, ale aj ozvenou nádeje pre vás najmladších, možno aj pre najmenších. Nie je potrebné sa obávať o svoju budúcnosť, pretože Boh je a bude s vami, ako bol s ním. Vaše kroky, prekonané prekážky, niekedy odreté kolená a lakte, myslené nielen doslovne, ale aj metaforicky, sa zapíšu do vašej identity a stanú sa formačnými prvkami vášho života, ktorý môže byť vždy jedinečný a veľkolepý, aj keď nemusíte byť kardinálom.

Sledoval som študijnú a, dá sa povedať, vedeckú kariéru otca kardinála. Jeho prvé magisterské a doktorandské práce sa týkajú štruktúry cirkvi, zakladania biskupstiev na Slovensku v 18. storočí. Uvedomme si, že pri vytváraní nových cirkevných provincií a diecéz bol skutočne dôležitým poradcom s kompetenciami a skúsenosťami. Narodil sa tu na východnom Slovensku, kde v každej dedine nájdeme minimálne tri alebo štyri svätyne – rímskokatolícku, gréckokatolícku, pravoslávnu, protestantskú teda kalvínsku alebo luteránsku. Môžeme si všimnúť jeho významné diela a aktivity v rámci ekumény. To nebola ekuména akademicky a cirkevne-politicky ladeného preláta, ale bola to ekuména života, životnej praxe.

Je to on, ktorý je postavený do čela novovznikajúcej inštitúcie v živote Cirkvi po Druhom vatikánskom koncile, a tou je úrad generálneho sekretára Synody biskupov. Nie, dnes nezačíname od nuly, ale môžeme povedať, že pokračujeme v tom diele, ku ktorému ho pozval Pavol VI, pápež koncilu, muž veľkého dialógu, ktorý začal napĺňať faktický svetový rozmer Cirkvi. Otec kardinál Jozef Tomko mohol na konci vidieť, ako sa rozrástlo toto dielo, na ktorom sa nepochybne plne podieľal. Úvahy o tom, že poľský pápež vytvorí slovanský tandem, poľsko-slovenský alebo poľsko-československý tandem, s kardinálom Tomkom ako štátnym sekretárom, neboli v pláne Božej Prozreteľnosti. Politika kardinála štátneho sekretára Casaroliho, založená na politike uvoľňovania, nebola v krajinách sovietskeho impéria Cirkvou a biskupmi celkom prijatá. Do čela tejto cirkevnej politiky sa postavil sám pápež Wojtyła, svätý Ján Pavol II., veľký pápež tisícročia. Čo mali spoločné? Poznanie dvoch diktatúr, ktoré sa snažili zvrátiť Boží poriadok, zbaviť človeka, národy a štáty ich slobody a utvoriť z nich poslušnú masu novodobých otrokov ideológie. Otcovi kardinálovi pripadla iná úloha, a dovolím si povedať, úloha druhého muža Cirkvi. Je vymenovaný za prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Bol synom národa, ktorý nielenže nevlastnil kolónie, ale vedel, čo znamená strata suverenity a nedostatok národnej a politickej slobody. To boli najhlavnejšie témy, ktoré hýbali dvoma tretinami sveta, a tu kardinál Jozef Tomko zastával úrad ľudovo nazývaný „červený pápež“. Áno, on mal hlavné slovo pri výbere a menovaní biskupov, pri zriaďovaní nových diecéz a pri určovaní základných podmienok a vzťahov medzi Svätou stolicou a miestnymi cirkvami v Afrike, Ázii a iných regiónoch. Bola to veľká príprava na rozvoj Cirkvi v tých oblastiach, ktoré dnes plne reprezentujú našu Cirkev.

Vieme, že jeho talent rozpoznal už zosnulý biskup Jozef Čársky, ktorý ho poslal na štúdium do Ríma. Za kňaza bol vysvätený v Lateránskej bazilike. V tej, kde bol schválený slovanský liturgický jazyk, preklady Písma a liturgia, získava účasť na poslaní Ježiša Krista, jediného kňaza Nového zákona. Jeho porozumenie a pochopenie bohatstva Cirkvi, ku ktorému patrí aj dielo svätých Cyrila a Metoda, ktorí preniesli naše stredoeurópske kraje do vtedajšieho sveta kultúry a civilizácie. Vtedy vedľa Východorímskej a Západorímskej ríše, povstáva Veľká Morava, ktorá je istým spôsobom základom našej existencie. Po vzniku nového štátu po prvej svetovej vojne, na ktorom sa podieľal pápežský legát Achille Ratti, neskôr Pius XI., mohol minister zahraničných vecí ČSR v roku 1928 napísať svojmu prezidentovi, že to bola Svätá stolica, ktorá určením hraníc diecéz zabezpečila naše štátne hranice. Bolo to po rokovaniach v Locarne v roku 1925, keď už západné mocnosti naznačili, že nás opúšťajú. Pamätajme si tieto skutočnosti aj dnes a pochopíme aj kroky mladého kňaza Jozefa Tomka, ktorý sa stáva vicerektorom a ekonómom československého pápežského kolégia Nepomucenum v Ríme. To mohlo existovať aj vďaka nemu a slovenskej emigrácii, jej veľkolepej hospodárskej a finančnej podpore. Tak ako by náš spoločný štát v roku 1918 nevznikol, keby nebolo Clevelandskej, Chicagskej a Pittsburskej deklarácie, keď nemožno poprieť významnú a rozhodujúcu pomoc slovenských kňazov v USA. Vieme, že práve východ Slovenska, rodisko otca kardinála, má veľké spojenie s rodákmi spoza oceánu. To ho viedlo aj k založeniu Ústavu svätých Cyrila a Metoda v Ríme v roku 1959, keď tento ústav znamenal pre slovenský katolicizmus veľkú podporu aj v príprave a formácii kňazského dorastu. To sú skutočnosti, ktoré nemôžem vynechať a musím ich s úžasom obdivovať. 

Myslím si, že najmä pre nás, ktorí sme prijali sviatostný podiel na kňazstve Ježiša Krista, je potrebné pripomenúť kázeň otca kardinála pri príležitosti zlatího jubilea jeho kňazstva. Rád by som zacitoval pani Dagmar Halasovú, manželku nášho prvého spoločného veľvyslanca pri Svätej stolici po roku 1989, ktorá už takmer tridsať rokov s obdivom hovorí: „Áno, je to Kristov kňaz.“ A keď pochválila homíliu otca kardinála, povedal: „Ale, pani Dagmar, keby som neveril tomu, čo konám, nemohol by som žiť.“ Myslím si, že práve prežívanie Kristovho kňazstva, prežívanie krásy a veľkosti Kristovho kňazstva je jedným z najdôležitejších nie odkazov, ale najdôležitejšou výzvou pre vás, chlapci, mladí muži, a to nielen na území Košickej diecézy, ale je to výzva pre celú Európu. Jeho slová patria vám: „Vy mladí potrebujete ideály. Kristus vám ich dáva, nasledujte ich! Je to ťažké? Ale On je s vami a bude vo vás pôsobiť a bude vašou silou pre vás, pre blížnych.“

Na sviatok svätého Dominika sa ma jeden muž strednej generácie opýtal, čo dnes Cirkev potrebuje. Bez rozmýšľania som odpovedal – chýba viera. K tomu nám napovedá sám otec kardinál: „Pestujte túto vieru tak, aby nielen Košice, Košická diecéza, aby celé naše Slovensko znovu ožilo v krstnom kúpeli, aby sa obnovilo v Kristovi, v línii našej cyrilometodskej tradície.“

Otec arcibiskup Alojz Tkáč vyhovel prosbe zosnulého otca kardinála, aby mohol byť pochovaný v košickej katedrále. Splnil túto prosbu a všetko nechal pripraviť pre prípad smrti. Dnes je deň, keď sa tohto úkonu ujímame. Identita človeka, a teda aj kardinála Jozefa Tomka, nám ukazuje nie plynúcu, neukotvenú existenciu človeka, ale vedomie totožnosti vyrastajúcej z rodinného krbu, z rodnej dediny, z rodného kraja a vlasti. Príslušnosť k miestnej cirkvi je určujúcim faktorom pre každého katolíckeho kresťana, ale najmä pre kňaza. Citujem z homílie otca kardinála počas Missa Chrismatis na Zelený štvrtok 23. marca 1989 tu v košickej katedrále: „A ja vás môžem uistiť, že aj ja som takto túžil, preveľmi túžil sláviť raz eucharistickú obetu s vami v tomto historickom Dóme, poslednej katedrále Západu, ktorá aj pre mňa je ako rodná mať. V košickom Dóme, uprostred veriacich tejto diecézy, ku ktorej ma viaže nielen pôvod, ale aj láska. … Košická cirkev, tá partikulárna Cirkev, tá čiastka tajomného tela Kristovho, ktorá žije na území Košického biskupstva a tak veru aj tam nájdete tri ľalie, znak Košickej diecézy.“ Z týchto ľalií vyrástla aj ľalia blahoslavenej Anny Kolesárovej. Dovoľte mi, aby som sa na záver poďakoval ako nástupcovi kardinála Jozefa Berana, ktorý svojho času s otcom kardinálom Jozefom Tomkom zdieľal rímsky exil, ako nástupcovi kardinála Františka Tomáška, ktorý, ako zaznamenávajú kroniky spravodajských služieb, sa mnohokrát radil s kardinálom Tomkom o postupe, ako ďalej pracovať pre slobodu Cirkvi a našich národov. Sám by som chcel poďakovať za všetky stretnutia, za jeho otcovské, ale veľmi hlboké rady a ponaučenia, a dovolím si povedať, za jeho priateľstvo. Medzi nami bola nielen nerovnosť veku, ale aj skúseností, a preto môžem povedať, že žiak zostane svojmu učiteľovi vždy vďačný. Otec kardinál Jozef, Pán Boh zaplať za všetko, čo si vykonal pre Kristovu cirkev, pre naše cyrilometodské zeme. Právom nesieš spolu so sv. Jánom Pavlom II. podiel na návrate slobody, za ktorú vďačíme všemohúcemu a milosrdnému Bohu, príhovoru Matky nášho Pána Ježiša Krista Sedembolestnej a našim svätým ochrancom, svätým Cyrilovi a Metodovi. Pán Boh zaplať!


Prevzaté z TK KBS

Comments Žiadne komentáre »

(aktualizované 15:00)
P:3, 14. 08. 2022 15:00, DOM

Foto: Košická arcidiecéza / Martin Magda

Košice 14. augusta (TK KBS) V Katedrále sv. Alžbety v Košiciach pokračuje rozlúčka so zosnulým kardinálom Jozefom Tomkom. Jeho pozostatky vystavia dnes od 16:00 do 21:00 a v pondelok od 9:00 do 12:00. V utorok, v deň pohrebu, budú pozostatky verejne vystavené od 7:00 ráno. Uctenie pozostatkov kardinála Tomka bude sprevádzať modlitba svätého ruženca a panychída. K dispozícii bude i kondolenčná kniha. V utorok o 11:00 začne pohrebná svätá omša v Katedrále sv. Alžbety v Košiciach. 

Kardinál Tomko zomrel vo veku 98 rokov v pondelok 8. augusta vo svojom byte v Ríme. Vo Vatikáne sa s ním rozlúčili vo štvrtok a po obradoch lietadlom previezli jeho pozostatky na bratislavské letisko M. R. Štefánika. Verejnosť potom mohla zosnulému kardinálovi Tomkovi prejaviť verejnú úctu dva dni v Katedrále sv. Martina v Bratislave, odkiaľ ho previezli do Košíc. Želaním kardinála bolo, aby miesto posledného odpočinku mal v Katedrále sv. Alžbety, kde má pripravenú hrobku.

Hlavným celebrantom pohrebnej svätej omše za zosnulého kardinála Tomka,  ktorá začne v utorok 11:00 v Katedrále sv. Alžbety, bude kardinál Dominik Duka OP, emeritný pražský arcibiskup. Koncelebrantmi budú bývalý osobný tajomník sv. Jána Pavla II., emeritný krakovský arcibiskup, kardinál Stanisław Dziwisz a ostrihomsko – budapeštiansky arcibiskup a maďarský prímas, kardinál Péter Erdő. Košická arcidiecéza očakáva účasť biskupov zo Slovenska, Maďarska, Čiech i Moravy, Poľska a Ukrajiny, stovky kňazov, zasvätených a tisícky veriacich.

V úvode svätej omše prítomných privíta košický pomocný biskup Mons. Marek Forgáč, v závere sa poďakuje košický arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober. Očakáva sa účasť najvyšších ústavných činiteľov – prezidentky SR Zuzany Čaputovej, predsedu Národnej rady SR Borisa Kollára a predsedu vlády SR Eduarda Hegera.

V Košiciach bude pohreb kardinála realizovaný podľa zvyklostí pri pohreboch členov kardinálskeho zboru. Svätá omša bude v latinskom a slovenskom jazyku s liturgickými rúchami vo fialovej farbe. Svätú omšu prinesie v priamom prenose RTVS, TV LUX a Rádio LUMEN. Hudobne ju bude sprevádzať Zbor a orchester sv. Cecílie pri Dóme sv. Alžbety v Košiciach pod vedením dirigenta Viliama Gurbaľa, na organe bude hrať František Beer.

Pohreb podobných rozmerov v Košiciach ešte nebol. Posledný pohreb biskupa v košickej katedrále bol v roku 1962. Vtedy tu pochovali biskupa Jozefa Čárskeho. Práve biskup Čársky v roku 1945 poslal mladého seminaristu Jozefa Tomka na štúdium do Ríma. Kardinál Jozef Tomko, emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, zomrel v Ríme v pondelok 8. augusta. Zomrel ako nestor (najstarší žijúci kňaz) Košickej arcidiecézy v 99. roku života (zomrel vo veku 98 rokov), 74. roku kňazstva a 43. roku biskupskej služby.

_
Prevzaté z TKKBS: Správa bude aktualizovaná

Comments Žiadne komentáre »



Bratislava 13. augusta (RV) K Slovensku a ku Košickej arcidiecéze ma viaže nielen pôvod, ale aj láska, najmä k Cirkvi, z ktorej pochádzam, ako to naznačujú aj dva symboly na mojom biskupskom znaku, napísal v jednom zo svojich komentárov pre Vatikánsky rozhlas kardinál Jozef Tomko.

„Slovensko mi ostalo v srdci, aj keď neprajný režim mi odobral cestovný pas a považoval ma za vatikánskeho špióna. Aj keď som sa mohol po prvý raz vrátiť na Slovensko až za Dubčeka v lete 1968. Aj dnes toto Slovensko ostáva mojou vlasťou, ktorú však milujem so srdcom otvoreným na svet, vrátane Európy, a na poslanie Cirkvi, pre ktorú mi Boh doprial podľa svojich plánov pracovať,“ uviedol v texte, ktorý prinášame pri príležitosti rozlúčky s kardinálom Tomko na Slovensku v plnom znení.

Namiesto úvodu

Osobnosť, ktorá je významným prínosom nielen pre slovenský národ, ale aj pre celý duchovný svet. Pri hľadaní správnej cesty sa prejavil ako dôsledný, svedomitý a usilovný pracovník, ktorý si svojím vystupovaním a konaním získal obdiv i priateľstvá na celom svete. Sám kardinál Jozef Tomko opisuje svoj život takto:

„Moje detstvo a mladosť sa viažu na Udavské, malú obec pri Humennom. V dedinke pôsobil medzi dvoma vojnami vynikajúci kňaz dr. Štefan Hések, rodák z Kútov, ktorý našu dedinu povzniesol po stránke náboženskej, národnej i kultúrnej. Mal živý styk s mládežou a posmeľoval nadaných žiakov a žiačky na štúdia. Udavské tak začalo dodávať inteligenciu a tiež kňazov. Jeho kázne a vyučovanie náboženstva v škole ako aj celkový apoštolát, do ktorého zapojil aj divadlá, zanechali stopy. Náš „pán dekan“ svojím vzdelaním a vzorným kňazským životom si získal veľkú vážnosť na celom okolí a v diecéze. Gymnázium som vyštudoval v Michalovciach. Sem posielali z Čiech veľa profesorov rôznych názorov, aj „bez vyznania“. Našťastie tu pôsobil aj učený a sociálne zameraný kňaz dr. Štefan Hlaváč, ktorý používal dvojhodinové vyučovanie náboženstva za týždeň na utvrdenie viery a na vyvrátenie protivných tvrdení. Bol to okrem iného ozajstný priateľ mládeže, najmä chudobných študentov, zakladateľ skautského hnutia na východe a široko známy sociálny pracovník. Osoba „pána profesora“, alebo nášho „Pištu“, ako sme ho volali, bola pre mňa vzorom pri utváraní povolania, ktoré vo mne potichučky rástlo… Štúdium sa mi výborne darilo, aj keď cez prázdniny som často musel dávať hodiny iným, alebo ťažko pracovať na cestách a v lese, aby som si zarobil na knihy. Úspechy v drobných apoštolských podujatiach ma tiež posmeľovali a nemal som ešte sedemnásť rokov, keď som sa verejne priznal k úmyslom stať sa kňazom a tak pracovať pre povznesenie nášho ľudu, ktorý som vždy miloval, a najmä mládež.

Do Ríma ma poslal biskup Čársky ihneď po vojne. Práve som začínal tretí rok na bratislavskej teologickej fakulte. 12. marca 1949 som prijal v Lateránskej bazilike kňazské svätenie a na druhý deň som slúžil prvú sv. omšu, za účasti ani desiatich prítomných a nijakého príbuzného, a to pri hrobe sv. Pavla apoštola národov, ktorý ma vždy priťahoval svojím zápalom za Ježiša Krista a za jeho Cirkev. Pôvodný plán bol vrátiť sa domov a pôsobiť v diecéze. Medzitým sa však stali dôležité udalosti, ktoré dali iný smer môjmu životu. Najprv to bol násilný prevrat vo februári 1948, ktorý sa čoskoro prejavil: komunistická vláda nám prikázala okamžite sa vrátiť domov a stiahla nám pasy. Ja som však medzitým dostal od Svätej stolice menovanie za vicerektora – ekonóma Kolégia Nepomucena. Tak som sa stal „exulantom“. Dnes ďakujem Bohu za toto „vyhnanstvo“, za tento exil, pri ktorom sa Rím stal mojou druhou vlasťou a domovom.

Päťdesiate roky som strávil v Ríme tak, že som sa staral o bohoslovcov, ktorí utiekli z Republiky. Začali sa vydávať „Hlasy z Ríma“ a starať sa o našich krajanov, roztrúsených po svete. Ja som sa venoval nielen starosti o vydržiavanie seminaristov, ale aj o vyhľadávanie nových povolaní v zahraničí pre Slovensko. Tak sa zrodila na Vianoce 1959 myšlienka postaviť Ústav sv. Cyrila a Metoda. Boh odmenil našu odvahu a zanietenosť a na sviatok Sedembolestnej Patrónky Slovenska roku 1963 sme Ústav posviacali, za účasti krajanov z celého sveta. Okolo Ústavu sa potom rozbehla široká činnosť, ako: malé slovenské gymnázium s cieľom ďalekej prípravy na kňazstvo alebo na laických pracovníkov, vydavateľstvo náboženských kníh, duchovné stredisko pre našu emigráciu a pútnikov. Posilnila sa aj spolupráca s vatikánskym rádiom.

Rím sa mi však stal druhým domovom aj preto, lebo mi otvoril brány k vstupu do činnosti svetovej Cirkvi. Ani som netušil, čo pre mňa pripraví slovanský pápež! O niekoľko mesiacov po svojej voľbe Ján Pavol II. menoval nových kardinálov a medzi inými aj generálneho tajomníka Biskupskej synody, Poliaka biskupa Rubina. Na jeho miesto vymenoval mňa v hodnosti arcibiskupa a zároveň si vyhradil, že ma osobne vysvätí. Aj voľba Sixtínskej kaplnky ako miesta, sviatku Sedembolestnej Patrónky Slovenska, potom slovenská homília a prenášanie celého obradu cez vatikánske rádio na Slovensko bolo znakom zvláštnej pozornosti pápeža k nám.

Za svoj biskupský znak som s pomocou spolubratova vyvolil zemeguľu, v jej srdci je zasadený dvojramenný cyrilometodský kríž na troch vrškoch a nad ním sú tri ľalie. Pod erbom je môj program, inšpirovaný sv. Pavlom: „Ut Ecclesia aedificetur“, čiže „Aby sa Cirkev vzmáhala“. Tri symboly naznačujú, akú Cirkev budovať: katolícku, svetovú (zemeguľa), slovenskú, cyrilometodskú (kríž na trojvrší) a diecéznu, košickú (tri ľalie, z ktorých jedna je zakrytá krížom). Môj život sa začal niesť v znamení tohto programu. Biskupská synoda mi otvárala obzor činnosti na svetovú Cirkev. Mal som iba rozpracované prípravné práce na dve synody, keď ma nečakane stihlo v apríli 1985 menovanie za kardinála a prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Darmo som sa utešoval, že to nejako zvládnem, lebo ma posiela Svätý Otec, ktorý dobre pozná aj moje obmedzené schopnosti. V tú noc som nespal a premietal si pred očami nesmierne potreby a úlohy Cirkvi na poli evanjelizácie ako aj ťažkosti pri vedení jednej z najnáročnejších Kongregácií rímskej kúrie. Viaceré časopisy vtedy poukazovali na to, že je to po prvý raz v dejinách, čo Slovák stojí na čele jednej rímskej kongregácie.

Žartovní Rimania – a k nim sa občas pridal aj ich terajší biskup – dobre vedeli, prečo dali prefektovi Kongregácie pre šírenie viery („Propaganda fide“) prezývku „červený pápež“. Jeho úlohy sú naozaj rôznorodé a rozsiahle. Menovanie je na päť rokov, ale sa môže predlžovať. Pre mňa z toho bolo šestnásť najťažších, ale aj najkrajších rokov môjho života na čele katolíckych misií vo svete. Ako mi to ihneď na začiatku povedal istý kolega, ide tu o prácu pre dve tretiny ľudstva, ktorí ešte nepoznajú Ježiša Krista. Okrem toho treba sa starať o šírenie misijného ducha v celej Cirkvi a o duchovnú i materiálnu pomoc misijnej činnosti a mladým cirkevným spoločenstvám. Ihneď na začiatku som pochopil, že tieto cirkvi a misie vôbec sa nedajú riadiť spoza stola, ale že treba ísť do terénu. Začal som cestovať a nahromadili som spolu 50 ciest do Afriky, asi dvadsať do Ázie, vyše desať do Latinskej Ameriky, tri od Oceánie, viacero do iných svetadielov a krajín, kde bolo treba udržiavať misijného ducha, teda spolu asi sto ciest. V mojom úrade som mohol použiť všetky svoje znalosti a doterajšie skúsenosti, ktoré mi Boh dal získať predtým na poli jazykov, teológie, sociológie, výchovy kňazov, univerzitného vyučovania, administratívnych skúsenosti. Naraz len celá moja minulosť, aj práce, ktoré som konal viac z povinnosti ako z vlastnej záľuby, všetko sa ukázalo užitočným.

K Slovensku a ku Košickej arcidiecéze ma viaže nielen pôvod, ale aj láska, najmä k Cirkvi, z ktorej pochádzam, ako to naznačujú aj dva symboly na mojom biskupskom znaku. Slovensko mi ostalo v srdci, aj keď neprajný režim mi odobral cestovný pas a považoval ma za vatikánskeho špióna. Aj keď som sa mohol po prvý raz vrátiť na Slovensko až za Dubčeka v lete 1968. Aj dnes toto Slovensko ostáva mojou vlasťou, ktorú však milujem so srdcom otvoreným na svet, vrátane Európy, a na poslanie Cirkvi, pre ktorú mi Boh doprial podľa svojich plánov pracovať.

Zdroj: www.radiovaticana.org

Comments Žiadne komentáre »


Už je to pár rokov, čo sa v našej farnosti zrodila túžba, aby i u nás putovala kaplnka Panny Márie. Sväté písmo nám v Matúšovi hovorí: „Proste a dostanete!“ A tak sme prosili i dostali. Trvalo to síce dlhší čas, no všetko to čakanie sa vyplatilo. Naša prosba bola vypočutá. A tak sme si ich mohli po slávnostnom posvätení prevziať do prvých rodín. Stalo sa tak vo štvrtok, 7.7.2022 pri svätej omši. Kaplnky požehnával páter Jozef Noga, kňaz Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Tým založil Zduženie Zázračnej medaily aj v našej farnosti. Ani nedokážeme opísať radosť, ktorá v našich srdciach horela, keď sa v našich rukách ocitla kaplnka Panny Márie! Veríme, že tu s nami bola i doteraz, no teraz… prichádza hlbšie do našich rodín. Za čo jej veľmi ďakujeme, a už teraz zakúšame viditeľné dary a milosti, ktoré nám Panna Mária rozdáva v rodinách.

„Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame.“

Natália, koordinátorka ZZM

Comments Žiadne komentáre »

Národné stretnutie mládeže T22 v Trenčíne sa uskutoční v dňoch 28. – 31. júla 2022. Predchádzať mu bude prípravný týždeň pre dobrovoľníkov (od nedele 24. júla 2022). Hlavným organizátorom je Katolícka cirkev na Slovensku. Organizuje ju v spolupráci s mestom Trenčín. Inšpiráciou pre stretnutie sú Svetové dni mládeže (SDM), ktoré sa po prvýkrát konali v roku 1986 v Ríme na podnet sv. Jána Pavla II.

T22 je skratka zložená zo začiatočného písmena mesta Trenčín a roku, v ktorom stretnutie prebieha. T22 sa ponesie v duchu biblického verša „Mária sa vydala na cestu a ponáhľala sa“ (Lk 1, 39). Keďže evanjelista Lukáš píše o meste v hornatom kraji, tak nosnou symbolikou T22 budú hory, vrchy, turistické chodníky a značky. 

Tím T22 predpokladá, že na prelome mesiacov príde do mesta vyše 2000  ľudí zo Slovenska i zahraničia. Prihlásených je už teraz vyše 2000. Z tohto počtu je okolo 400 dobrovoľníkov. Očakáva sa vyššia účasť kňazov a rehoľníkov a do Trenčína prídu takmer všetci biskupi Slovenska. Do mesta dorazí aj skoro 50 rehoľných spoločenstiev, 9 zástupcov prorodinných a pro-life organizácií z celého Slovenska. 

Bližšie informácie je možné nájsť na stránke www.narodnestretnutiemladeze.sk

Comments Žiadne komentáre »



Foto: Peter Zimen

Bratislava 29. júna (TK KBS) Z Konferencie biskupov Slovenska (KBS) odchádza doterajší hovorca, kňaz Martin Kramara. Na poste bol od 1. decembra 2014. Od júla 2022 sa vracia pôsobiť do Žilinskej diecézy, v ktorej je ako kňaz inkardinovaný. Biskup Tomáš Galis ho menoval za svojho generálneho vikára.

„Som vďačný za možnosť viac než sedem rokov vykonávať službu hovorcu KBS. Vážim si prejavenú dôveru otcov biskupov. Prosím o prepáčenie chýb a nedostatkov. Ďakujem za spoluprácu kolegom v práci i v médiách, s ktorými som prišiel do kontaktu. Prosím tiež o modlitby, aby som na novom mieste mohol konať svoju prácu čo najlepším spôsobom,“ povedal Martin Kramara. 

CsiDr. ThLic. Martin Kramara je kňazom Žilinskej diecézy. Pochádza z Bytče. Teologické štúdiá absolvoval v Nitre. Za kňaza bol vysvätený 21. 6. 2003. V rokoch 2003 – 2005 pôsobil ako biskupský ceremoniár v Nitre, v rokoch 2005 – 2007 ako kaplán vo farnosti Žilina-Mesto.

V rokoch 2007 – 2013 študoval na Pápežskej univerzite Svätého kríža v Ríme, kde absolvoval licenciátne a doktorandské štúdium na Fakulte sociálnej inštitucionálnej komunikácie. V rokoch 2011 – 2013 pôsobil ako duchovný správca Slovenskej katolíckej misie v Ríme. 

Od roku 2013 pracoval v Tlačovej kancelárii KBS a ako výpomocný duchovný vo farnosti Bratislava – Dúbravka. V decembri 2014 nastúpil na post hovorcu KBS, kde zotrval dve funkčné obdobia. Nastúpil po Jozefovi Kováčikovi a Mariánovi Gavendovi.  

Komunikáciu KBS s médiami bude do zvolenia nového hovorcu zabezpečovať Tlačová kancelária KBS (tkkbs@tkkbs.sk). 

K správe bolo vydané AUDIO.

Prevzaté z TKKBS.

Comments Žiadne komentáre »

Program

Bezplatná rezervácia miesta na sedenie v kostole 
počas popoludňajšieho programu

11.00 Svätá omša s rodinami a za rodiny

  • Eucharistickému sláveniu bude predsedať diecézny biskup o. Tomáš Galis
  • Eucharistické slávenie bude hudobne doprevádzať chrámovými zbormi
    La Famiglia a Nebeský šramot s orchestrom.
    V ich podaní zaznie aj premiéra slovenskej verzie oficiálnej hymny
    X. Svetového stretnutia rodín 2022 v Ríme.       

12.30 Anjel Pána so Svätým Otcom Františkom a s rodinami na X. Svetovom stretnutí rodín v Ríme cez TV LUX

13.00 Možnosť obeda v okolitých reštauráciách alebo guláš a iné dobroty na námestí Jána Pavla II. pred kostolom

14.15 Popoludňajší program pre celú rodinu
Bezplatná rezervácia miesta na sedenie v kostolepočas popoludňajšieho programu 

  • Teatro Colorato: BEJBY BAJBL BAND
    – hudobno-divadelná show pre deti, rodičov i dospelých plná skvelých pesničiek a dobrej nálady
  • Prezentácia umeleckých talentov rodín
    – vystúpi dnes už svetoznáma flautiska Ajna Marosz z Podhoria pri Žiline
    a Dávid Perrot, talentovaný klavirista zo Žiliny.
  • Vyznanie snúbencov o ich pohľade na hodnotu rodiny
  • Požehnanie mamičiek pred pôrodom
  • Hudobný vstup Janais a jej svedectvo o zladení v manželskom živote i v hudbe
  • Prezentácia programu rozVedení k Bohu
  • Ocenenie drahokamov manželstva
    – manželov nominovaných z rôznych farností diecézy vďaka ich dlhoročnému  svedectvu manželskej vernosti

16.30 Koncert Janais

17.00 Diecézna gól-paráda 

Comments Žiadne komentáre »




Drahé rodiny, na budúci týždeň sa uskutoční výnimočná udalosť pre rodiny: 10. Svetové stretnutie rodín v Ríme s pápežom Františkom. Ten si želá, aby sa na budúcu nedeľu stretli rodiny po celom svete aj v diecéznych mestách so svojimi biskupmi. Pozývam vás preto na diecézne stretnutie rodín, ktoré sa uskutoční v Žiline v kostole na Vlčincoch na budúcu nedeľu 26. júna. Začneme spoločným slávením Eucharistie o 11.00 a modlitbou Anjel Pána v spojení so Svätým Otcom a s rodinami na stretnutí
v Ríme. Popoludní je pre vás pripravený hodnotný a zaujímavý program pre celú rodinu.

viac info: Svetové stretnutie rodín v Žiline-plagát

Viac informácií nájdete na web na stránke ssr2022.sk.  Cez túto stránku sa dnes večer (v nedeľu) o 19.00 môžete pripojiť aj ku štvrtému online zastaveniu rodín v rámci duchovnej prípravy s názvom: Všetci sme deti, všetci sme bratia .
Link na pripojenie ONLINE 

Materiály na stiahnutie

Témy siedmych zastavení rodiny (katechéz) ako príprava na svetové stretnutie rodín

Témy katechéz

  1. Povolanie a rodina (29.5.)
  2. Povolaní k svätosti (5.6.)
  3. Nazaret: Urobiť lásku normálnou (12.6.)
  4. Všetci sme deti, všetci sme bratia (19.6.)
  5. Otcovia a matky (3.7.)
  6. Starí rodičia a seniori (10.7.)
  7. „Môžem? Ďakujem! Prepáč!“ (17.7.)

1. Katechéza – Povolanie a rodina

Pojem povolanie pochádza z latinského slovesa „vocare“, ktorého význam je volať. Keď vás niekto zavolá, znamená to jasné posolstvo. Niekto, kto vie, že existujeme a zaujíma sa o naše životy. Túto výzvu na nadviazanie vzťahu môžeme prijať, ale aj odmietnuť. Manželstvo je príkladom odpovede na takéto volanie.  1.Katechéza – Povolanie a rodina

 Video k 1. Katechéze –  s názvom „Dať meno“ 


2. Katechéza – Povolaní k svätosti

Aké je povolanie našej rodiny? Svätý Pavol – povolaný Pánom k radikálnemu obráteniu v jeho živote (Sk 9, 1-28) by mohol odpovedať takto: „Nech je zvelebený Boh, ktorý si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“… 2. Katechéza – Povolaní k svätosti

                 Video k 2. Katechéze – Povolaní k svätosti s názvom „Žiť odpustenie“ hovorí príbeh manželského páru z Ríma.                 *Video bude čoskoro k dispozícii so slovenskými titulkami. Automatické titulky je možné nastaviť v spodnej časti video (ikonka „Nastavenia“ – ozubené koliesko)

3. Katechéza – Urobiť lásku normálnou

Každá rodina, ktorá pozorne hľadí na rodinu Ježiša, Jozefa a Máriu, môže znova objaviť svoje vlastné povolanie, trochu viac pochopiť, kým je, zacieliť svoj život a cítiť sa priťahovaná radosťou evanjelia.
 3. Katechéza – Urobiť lásku normálnou.pdf

                                        Video k 3. Katechéze – Urobiť lásku normálnou s názvom „Zdieľať život“


4. Katechéza – Všetci sme deti, všetci sme bratia

V rodine má každý svoju úlohu, ale všetkých nás spája rovnaká identita: všetci sme deti! To, že prichádzame na svet, si nikto z nás nevyberá. Každý z nás vďačí za svoj život matke a otcovi. Život si nemôžeme dať, môžeme ho iba prijať a chrániť.  4. Katechéza – Všetci sme deti, všetci sme bratia.pdf

    Video k 4. Katechéze – „Všetci sme deti, všetci sme bratia“

Video-katechéza „Všetci sme deti, všetci sme bratia“ v  podaní slovenského kňaza Mariána Tomašova


Comments Žiadne komentáre »