Mystagogické katechézy Cyrila Jeruzalemskeho zo 4. storočia krásne popisujú prax dobovej cirkvi:“ Keď Ty prijímaš Eucharistiu daj si jednu dlaň pod druhu a urob zo svojich dlani trón pre Kráľa. Tak prijímaj Krista Kráľa.“
Po II. vat. koncile sa väčšia časť cirkvi k tejto praxi vrátila. Možno len ľutovať, ze my sa k tejto praxi vraciame zo sanitárnych a hygienických dôvodov a nie z dôvodov návratu k teologickému a pastoračnému bohatstvu cirkvi…

Prijímanie Eucharistie na ruku nesie v sebe krásnu symboliku. Na našich rukách sa odráža celý náš život. Na rukách vidno, či sme mladí alebo starí. Na rukách dobre vidno, či je niekto drevorubač, automechanik, poľnohospodár či lekár alebo profesor. Poznáte všetci veľmi dobre rozdielnosť toho pocitu, keď podáte ruku vašej babke, ktorá sa celý život vŕtala v záhradke alebo známej pani profesorke na dôchodku, ktorá väčšinu času svojho života trávila nad knihami. Ruky často dokonca prezradia aj to, či mal niekto nehodu, či je jeho život poznačený chorobou alebo, že ho nič také v živote nestretlo. A možno na nich niekedy vidno aj naše hriechy.  Ruky predstavujú náš život. Preto prijímanie Eucharistie na ruku krásne vyjadruje to, že Ježiš prichádza do môjho života, do takého, aký je a ja ho prijímam do takého života, aký mám. Prijímam ho živého a osláveného v tom premenenom chlebe, aby on svojím životom premieňal ten môj, ktorý je často zranený ba až mŕtvy. Človek s otvorenými rukami pred kňazom s Eucharistiou vraví: „Príď Pane Ježišu do môjho života a premieňaj ho na ten svoj.“ Takéto prijatie Eucharistie môže byť nakoniec ešte viac úctivé než to do úst.

Z Denníčka sv. Faustíny (1905-1938)  V prvom zošite sa nachádza zápis s číslom 160, kde sestra Faustína rozpráva o tom, ako prijímala eucharistiu a jedna hostia jej nedopatrením pri rozdávaní spadla do rúk. Kým sa ku nej naspäť dostal kňaz, držala ju v rukách. Píše: „Keď som mala hostiu v rukách, pocítila som takú silu lásky, že po celý deň som nemohla nič ani jesť, ani prísť k sebe. Z hostie som začula slová: „Túžil som spočinúť v tvojich rukách, nielen v tvojom srdci,“ a v tej chvíli som zrazu uzrela malého Ježiška.

M. Imrich

Vatiká 20. februára (RV) Apoštolská penitenciária v piatok 20. marca vydala dekrét, ktorým Cirkev umožňuje získanie plnomocných odpustkov ľuďom nakazeným koronavírusom, tým, ktorí ich ošetrujú, ako aj všetkým veriacim na svete, ktorí sa za nich modlia. Dnes bola zároveň vydaná i nóta, ktorá pripomína, že v extrémnych situáciách je možné udeliť i hromadné rozhrešenie.

Dekrét podpísal hlavný penitenciár kardinál Mauro Piacenza a regens Mons. Krzysztof Nykiel. Tí najviac ohrození môžu získať plnomocné odpustky už po modlitbe Kréda, Otčenáša a Zdravasu v spojení s túžbou po splnení obvyklých podmienok získania odpustkov hneď ako to len bude možné. Týka sa to chorých na koronavírus, osôb, ktorým lekár nariadil karanténny režim, ako aj zdravotníckych pracovníkov a rodinných príslušníkov, ktorí riskujú svoj život tým, že sa starajú o chorých na Covid-19. Ostatní si pre získanie odpustkov môžu vybrať z možností, ako sú: návšteva Najsvätejšej sviatosti či eucharistická adorácia alebo čítanie Svätého písma po dobu najmenej pol hodiny, prípadne sa môžu pomodliť ruženec, Krížovú cestu či Korunku Božieho milosrdenstva, prosiac Boha o skončenie epidémie, o úľavu pre chorých a o spásu tých, ktorých si povolal k sebe. Plnomocné odpustky môže získať aj veriaci, ktorý sa v bezprostrednej blízkosti smrti ocitne bez možnosti prijať sviatosť pomazania chorých a viatikum – v tomto prípade sa odporúča uctiť si Ukrižovaného Ježiša či kríž. Nóta Apoštolskej penitenciárie sa venuje možnosti udelenia kolektívneho rozhrešenia v prípade závažnej núdze. Kňaz má podľa možností vopred upovedomiť príslušného diecézneho biskupa, ktorému prináleží určiť teritórium a prípady vo vlastnej cirkevnej oblasti. Nóta tiež pripomína možnosť dokonalej ľútosti, ako to uvádza Katechizmus (č. 1452), v prípade, že umierajúcemu nie je naporúdzi kňaz.

Na zrušené verejné bohoslužby si pomaly zvykáme, no čím dlhšie budú v platnosti preventívne opatrenia, tým naliehavejšia môže byť otázka spovedí. Aké je stanovisko cirkvi? „Individuálne sväté spovede na požiadanie nie sú zakázané, neodporúča sa však organizovať spoločné spovede,“ pripomína hovorca biskupov Martin Kramara. Spovedať sa má prednostne v spovedniciach s mriežkou, a na tú treba dať priesvitnú zábranu. Hovorca KBS Kramara zároveň vyzýva veriacich, aby brali ohľad na výnimočnú situáciu a na to, že aj kňazi môžu ochorieť. „Tak ako ľudia dostávajú informáciu, že teraz nemajú so všetkým chodiť k lekárovi, lebo ho môžu vyradiť zo služby, mali by sme brať do úvahy aj zdravie kňazov – najmä tých, čo sú starší alebo trpia chronickými chorobami,“ uviedol. Podľa Kramaru si nemôžeme v týchto okolnostiach všetci žiadať všetko, na čo sme bežne zvyknutí. „Na druhej strane máme príležitosť lepšie si uvedomiť a pripomenúť, že treba pravidelne spytovať svedomie a ľutovať hriechy,“ dodáva. Katechizmus má riešenie aj na súčasnú situáciu. „Individuálna a úplná spoveď a rozhrešenie ostávajú jediným riadnym spôsobom, ktorým sa veriaci zmierujú s Bohom a s Cirkvou, ak od takej spovede neoslobodzuje fyzická alebo morálna nemožnosť,“ píše sa v článku 1484. V článku 1452 Katechizmus hovorí o dokonalej ľútosti. „Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu milovaného nadovšetko, volá sa ,dokonalá‘ (je to ľútosť z lásky – caritatis contritio). Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy; dosiahne aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné.“ Inými slovami, ide o ľútosť z lásky, nie napríklad zo strachu pred trestom. „Na základe učenia Katolíckej cirkvi vás chceme uistiť, že v súčasnej situácii vás Boh chce objať novým spôsobom a my mu to potrebujeme dovoliť. Dovoľte mu, aby vám odpustil hriechy nielen prostredníctvom kňaza, ale aj on sám. Ak sa situácia upokojí a sviatosti sa opäť začnú vysluhovať, vtedy mu všetko môžete vyznať,“ napísali na facebook bratislavskí kapucíni, ktorí sú zvyknutí na dlhé rady čakajúcich na spoveď. Rovnako ako kapucíni, na spomínanú možnosť dokonalej ľútosti upriamuje pozornosť aj hovorca Martin Kramara. „Využime teraz túto možnosť. Treba si pravidelne spytovať svedomie, vzbudzovať ľútosť a hriechu sa chrániť,“ skonštatoval. O možnosti znovu získať posväcujúcu milosť mimo sviatostného rozhrešenia píše na blogu Postoja tiež kňaz Juraj Vittek. Ak podľa Kramaru zavádzame bezpečnostné opatrenia, aby sa nešírilo ochorenie COVID-19, treba sa, samozrejme, vyhýbať aj nákaze hriechu. Vyhýbať sa blízkej príležitosti, nevystavovať sa zbytočne situáciám, v ktorých človek môže do hriechu upadnúť. V prípade, že spoveď človek skutočne potrebuje a je dobre pripravený, môže o ňu individuálne požiadať. „Berme však tento čas aj ako príležitosť na dlhšie, poriadnejšie spytovanie svedomia. A ako náročnejšiu prípravu na dobrú svätú spoveď,“ prízvukuje Kramara. Individuálnej spovedi sú otvorení napríklad saleziáni, ktorí sa v 22 domoch na Slovensku, z toho vo vyše desiatich farnostiach, pastoračne venujú desiatkam tisícov veriacich, od detí až po seniorov. „Mnohí ľudia, ktorí prichádzajú do našich stredísk, nás poznajú osobne a majú skúsenosť, že môžu poprosiť o spoveď aj mimo určených časov,“ hovorí pre Postoj delegát saleziánov pre médiá Rastislav Hamráček. Podľa dona Hamráčka ide o spôsob, ktorý pri dodržaní opatrení funguje aj v tejto situácii. Ľuďom odporúča predovšetkým to, aby sa informovali najmä cez internetové stránky alebo na facebooku jednotlivých saleziánskych stredísk, kde spolubratia zvyknú poskytovať všetky potrebné informácie, aj o spovedaní v terajších okolnostiach. Obmedzenie vysluhovania sviatosti zmierenia môže byť pre katolíkov nepríjemné, zároveň však poskytuje priestor nielen na ilustrovanú kreativitu, ale predovšetkým na rast vo viere a formovaní správneho postoja k ľútosti nad svojimi prehreškami. Ako trefne poznamenáva Martin Kramara: „Teraz je príležitosť ísť do hĺbky. Premýšľať. Spytovať. Ľutovať. Meniť.“

Pavol Rábara, Postoj.

Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Žiline sa na nás obrátilo so žiadosťou o spoluprácu pri eliminovaní dopravných nehôd s účasťou chodcov s prosbou o uverejnenie výzvy pre občanov cez farské oznamy:
„Z dôvodu opakovaných dopravných nehôd s účasťou chodcov najmä seniorov na cestách v Žilinskom kraji, často aj s tragickými následkami, vyzývame občanov na dôležitosť, ba až nutnosť používania ochranných reflexných prvkov na odeve, pokiaľ sa pohybujete po ceste za zníženej viditeľnosti, v ranných a večerných hodinách. Ďalej zdôrazňujeme, aby ste kráčali po chodníkoch, a kde nie je vybudovaný, tak po správnom okraji cesty. Myslite na svoju bezpečnosť a chráňte svoj život.“

Moderná doba, zmeny v pohľade na človeka a spôsob života, veľký dôraz na individualizmus, osobný rozvoj a osobné záujmy – to všetko prinieslo so sebou aj negatívne javy, medzi ktoré patria rozličné prejavy násilia, a to aj vo vzťahoch medzi najbližšími, teda v rodinách. Ako kresťania veríme, že Boh stvoril všetkých ľudí rovných v dôstojnosti. Každý človek je jedinečný, Boh chce z nás mať jednu rodinu, v ktorej sa navzájom dopĺňame. Násilie nikdy nie je vhodnou cestou na riešenie problémov. Je dobré, že si tieto pravdy v spoločnosti stále viac uvedomujeme a prispôsobuje sa tomu aj naša legislatíva, čo možno len oceniť. Pri dosahovaní ideálov je však rovnako dôležité, aké prostriedky si pri tom zvolíme. Účel nesvätí prostriedky a nie každá cesta vedie k vytýčenému cieľu. Aj preto so znepokojením sledujeme iniciatívy, ktoré smerujú k ratifikácii kontroverzného dohovoru Rady Európy, tzv. Istanbulského dohovoru.
Istanbulský dohovor vidí koreň domáceho násilia aj v zaužívaných „rolách“ mužov a žien, ktoré nazýva stereotypnými, a žiada na riešenie tohto problému ustúpiť od špecifických čŕt biologicky danej ľudskej prirodzenosti muža a ženy v prospech tzv. rodovej rovnosti. Pojem „rod“ pritom definuje ako „súbor spoločnosťou vytvorených rolí, vzorov správania, činností a atribútov, ktoré daná spoločnosť považuje za primerané pre ženy a mužov“ (čl. 3, písm. c). Dohovor vyžaduje, aby odsúdeniahodné „stereotypné roly“ (čl. 12, ods. 1), ako aj zavádzanie „nestereotypných rodových rolí“ (čl. 14, ods. 1) posudzovala nejasne definovaná „skupina expertov“ (čl. 66), nadradená aj národným parlamentom. Dohovor, ak sa bude aplikovať, zásadným spôsobom zasiahne do legislatívy, výchovy a vzdelávania vo všetkých signatárskych štátoch, pričom „k žiadnemu ustanoveniu dohovoru nie sú prípustné žiadne výhrady“ (čl. 78. ods. 1), okrem niekoľkých nepodstatných výnimiek. Nemáme dôveru, že vyjadrenia expertov budú pravdivé a napomôžu účinne predchádzať domácemu násiliu. Skôr sa obávame šírenia genderovej a proti-rodinnej agendy. Téma násilia v rodine si žiada komplexný prístup. Môže sa totiž týkať nielen žien, ale aj ďalších zraniteľných osôb. Každé násilie charakterizuje neúcta k ľudskej dôstojnosti, ktorá je ako dar od Boha nedotknuteľná. Kresťanské cirkvi v Slovenskej republike sa hlásia k rovnosti pohlaví. Sme za ochranu žien pred akýmkoľvek násilím, nemôžeme však súhlasiť s ideológiami, ktoré rovnosť prezentujú ako rovnakosť a prichádzajú až k popretiu rozdielov medzi mužmi a ženami. Prirodzeným vzťahom muža a ženy nie je konflikt, ale povolanie k harmónii a vzájomnému doplňovaniu sa v Božom diele manželstva a rodiny. Tolerovať možno slabosť, nie však lož. Sme pevne presvedčení, že existuje nemenná pravda o človeku, o identite muža a ženy, a túto pravdu my ako ľudia neurčujeme, len objavujeme. Zároveň tvrdíme, že sme schopní jej poznania, presne tak, ako sme pri zachovaní zdravého
úsudku schopní poznania pravdy o manželstve, ktoré je zväzkom jedného muža a jednej ženy.

My, predstavitelia kresťanských cirkví, obraciame sa týmto vyhlásením na všetkých občanov Slovenskej republiky a verejných predstaviteľov, aby sme potvrdili, že podporujeme úsilie o efektívne riešenie problému domáceho násilia. Zároveň vyhlasujeme, že viaceré tézy, ktoré v tejto súvislosti ponúka tzv. Istanbulský dohovor, považujeme za prejavy genderovej ideológie. Z tohto dôvodu sa obraciame na vládu Slovenskej republiky, aby stiahla podpis Slovenska pod týmto dohovorom. Urobme, čo je v našich silách, pre účinnú ochranu všetkých osôb ohrozených násilím, ale rovnako aj na podporu zdravých manželstiev a rodín.

Prosíme dobrotivého Pána, aby nám dal silu obstáť v tomto úsilí: aby sa s každým človekom zaobchádzalo spravodlivo, na základe nemennej pravdy o mužovi a žene, ktorí sú stvorení na Boží obraz.

V Badíne 13. februára 2018

Toto vyhlásenie schválili a podpísali predstavitelia Rímskokatolíckej cirkvi, Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, Gréckokatolíckej cirkvi, Pravoslávnej cirkvi, Reformovanej kresťanskej cirkvi, Cirkvi bratskej, Evanjelickej cirkvi metodistickej, Bratskej jednoty baptistov, Starokatolíckej cirkvi, Apoštolskej cirkvi na Slovensku a Cirkvi adventistov siedmeho dňa.

Od 1. októbra začnú v našej farnosti pôsobiť tri rehoľné sestry z Kongregácie sestier Tešiteliek Božského Srdca Ježišovho, ktoré majú svoje sídlo v Bratislave. Ich vonkajšou charizmou je starostlivosť o chorých a opustených ľudí, predovšetkým v ich príbytkoch. Aj v našej farnosti budú pracovať ako opatrovateľky v rodinnej službe. Starostlivosť o chorých budú realizovať cez Mestský úrad v Bytči. Ak máte záujem o ich službu vo Vašich rodinách, nahláste svojich chorých na Mestskom úrade v Bytči (alebo v zákristii).

Sestry sa tešia na všetkých farníkov a modlia sa za požehnanú a plodnú spoluprácu s Vami.

Chceme poďakovať všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom prispeli k dôstojnému priebehu sv. omše, taktiež vďaka za vaše modlitby.

Odkaz do archívu RTVS:

http://www.rtvs.sk/televizia/archiv/8312/79294