V rámci roku sv. Jozefa na každý deň pôstneho obdobia ponúkame zamyslenie k niektorému aspektu života svätého Jozefa plus modlitba, všetko aj v audioformáte. Viac na https://www.tvojstrom.info/2021/02/post2021-kazdy-den-so-svatym-jozefom.html , najbližšie dni aj s textami aj nahttps://www.farnostskalite.sk/2021/02/post-2021-zaciatok-postneho-obdobia.html . Texty sú prevzaté z existujúcich pobožností, len trochu upravené, plus narozprávané pre tých, čo neradi čítajú. Zatiaľ sú hotové najbližšie 2 týždne, postupne pribudnú ďalšie.

Krížová cesta v prezentáciách – https://www.farnostskalite.sk/2021/02/post-2021-poboznost-krizovej-cesty.html
Pôstna aktivita pre deti – KPKC pripravilo zaujímavú, peknú a veľmi jednoduchú aktivitku pre deti, info je na https://kpkc.sk/postna-aktivita-2021 .

Nedeľné katechézy – Stále vznikajú nedeľné katechézy pre rodiny s deťmi, tu je aktuálna https://www.tvoj-strom.info/2021/02/nedelna-katecheza-6-cezrocna-nedela.html

Ponúkame 3 videokatechézy pre rodičov a krstných rodičov. V prvej sú vysvetlené niektoré symboly krstnej liturgie, druhá podčiarkuje tému odovzdávania viery a záväzku rodičov a krstných rodičov a v tretej sa venujem modlitbe v rodine. Katechézy trvajú okolo 15 minút, nájdete ich na stránke https://krst.tvoj-strom.info/video . 

ďakujeme

Zákaz verejných bohoslužieb považuje predseda Správnej rady Nadácie Antona Tunegu a expredseda KDH Ján Figeľ za porušenie ústavného a medzinárodného práva. Žiada preto vládu, aby upravila pravidlá COVID automatu tak, aby sa zachovalo právo občanov na uplatňovanie slobody náboženského vyznania alebo viery a ich prejavenie. Zároveň podal v tejto veci podnet Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu a tiež generálnemu prokurátorovi Marošovi Žilinkovi, aby ho postúpil Ústavnému súdu SR.

Ústavný zákon neumožňuje vláde podľa Figeľa prijať zákaz verejných bohoslužieb, čiže faktické zatvorenie kostolov. Odvoláva sa tiež na to, že ústava explicitne potvrdzuje náboženskú slobodu ako základné ľudské právo.

Rovnako aj Európsky dohovor o ľudských právach garantuje aj kolektívnu formu uplatňovania náboženskej slobody. Figeľ argumentuje, že duševné zdravie je základným predpokladom fyzického a celkového zdravia človeka.

„Škodí spoločnosti, kto siaha na jej duchovný život a poškodzuje jej duševné zdravie,“ uviedol v liste premiérovi a členom vlády.

Upozornil tiež, že v pandemickej situácii nie sú v žiadnom susednom štáte uplatňované tak striktné opatrenia vo forme zatvorených kostolov ako na Slovensku. Rozumným a jednoduchším východiskom môže byť podľa neho prijatie nevyhnutných protiepidemických opatrení štatutárnymi orgánmi cirkví a náboženských spoločnosti po dialógu s kompetentnými štátnymi orgánmi a v zhode s verejným záujmom.

TASR.

V zhode s mnohými spoluobčanmi preto žiadam vládu o bezodkladné prijatie rozhodnutí, ktoré povedú k zmene §4 a ďalších ustanovení Vyhlášky ÚVZ (tzv. covid automat) tak,

1) aby bolo rešpektované základné právo občanov na uplatňovanie slobody náboženského vyznania alebo viery a ich prejavenie v spoločenstve a verejne, ako to garantuje čl. 24 Ústavy SR a čl. 9 Európskeho dohovoru a aby prijaté obmedzenia s cieľom ochrany zdravia nespochybniteľne spĺňali kritériá zákonnosti, legitimity a primeranosti. Ústavný zákon 227/2002 Z. z. o núdzovom stave neumožňuje vláde prijať zákaz verejných bohoslužieb.

Rozumným a lepším východiskom z neústavného stavu a spravodlivým riešením v súlade s právom môže byť prijatie nevyhnutných protiepidemických opatrení štatutárnymi orgánmi cirkví a náboženských spoločností na základe dialógu s kompetentnými štátnymi orgánmi a v zhode s verejným záujmom.

Ako adekvátny model pre „duchovnú výživu“ môžu poslúžiť opatrenia platné pre dostupnosť „fyzickej výživy“ (potravín), drogérie a základných potrieb obyvateľov, ktoré stanovuje Vyhláška ÚVZ (limit počtu osôb podľa plochy chrámu), v kombinácii s dodržiavaním základných protiepidemických pravidiel. Primerané a logické je umožniť účasť na bohoslužbách pre ľudí s negatívnym testom a hlavne pre rastúci počet zaočkovaných (k 7. marcu vyše 338-tisíc).

2) Vláda a ÚVZ by nemali ďalšie prijímané opatrenia pre oblasť verejného náboženského a duchovného života spájať s opatreniami „športovej, kultúrnej, zábavnej, spoločenskej či inej povahy“. Táto oblasť sa má riešiť samostatne, priamo a jednoznačne.

Zároveň je potrebné pri ďalšom pokračovaní protiepidemických obmedzení podporiť samostatné, špecifické a primerané podmienky pre udržanie živej kultúry a športovej činnosti. Kultúra ako tvorivý sektor si zaslúži citlivé opatrenia, podobne ako ekonomika, ktorú vnímame ako zásadnú pre vitalitu spoločnosti. Povedané hanusovsky, človek a kultúra sú dve tváre tej istej reality.

Európa je z hľadiska histórie a súčasnosti svetovou veľmocou v kultúre a športe, lebo im poskytovala osobitný význam, podporu a priestor. Kultúra a vzdelanie najviac ovplyvnili dejiny Európy. Slovensko by malo byť v centre takéhoto chápania a vývoja nielen zemepisne, ale hlavne mentálne a prakticky. Primerané opatrenia a fungovanie nemateriálnej sféry života človeka a spoločnosti, vrátane vzdelania, kultúry a športu, sa nám vrátia v zdraví a celkovej zrelosti našich obyvateľov, zvlášť mladých.

3) Podľa čl. 40 Ústavy SR “Každý má právo na ochranu zdravia.” Pri pandémii ide nielen o ochranu zdravia, ale aj životov vo veľkom rozsahu. Bez účinnej prevencie a v jej rámci dostupnej a bezpečnej vakcinácie, bude štát opakovane zlyhávať z hľadiska tejto zodpovednosti.

Ján Figeľ.

List s uvedenými návrhmi bol 1. marca 2021 zaslaný premiérovi a všetkým členom vlády, tiež prezidentke SR a predsedovi NR SR. Jeho plné znenie spolu s hlavnými právnymi argumentmi podnetu pre ESĽP je dostupné na tejto adrese.

Bratislava 22. marca (TK KBS) Slovenskí katolícki biskupi sa pri spoločnom rokovaní zhodli, že podnet Jána Figeľa na podanie návrhu na Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci úplného zákazu verejných bohoslužieb je dobrá iniciatíva.

Praktické znemožnenie nielen verejných slávení, ale aj individuálnej pastoračnej služby na základe platných nariadení predstavuje neadekvátny, ba aj neúnosný zásah verejnej moci do náboženského života.

„Opakované žiadosti Cirkvi o nápravu, žiaľ, štátni predstavitelia neberú do úvahy,“ povedal pre TK KBS Mons. Stanislav Zvolenský, predseda KBS.

Dodal, že Cirkev už rok nabáda na dôsledné zachovávanie opatrení, pokoj a trpezlivosť. V úsilí o spoločné dobro a ochranu života obyvateľov zniesla viaceré nadmerné zásahy do svojho pôsobenia, a to bez sporov a konfliktov.

Avšak stav pretrvávajúci od nového roka, ktorý duchovný život v krajine celkom odsunul na vedľajšiu koľaj, vyvoláva čoraz väčšiu nespokojnosť. Biskupi vnímajú, že ľudia si oprávnene žiadajú primeranejšie určenie pravidiel vzhľadom na svoje duchovné potreby.

Hoci Cirkev podľa Mons. Zvolenského robí, čo je v jej silách, aby sa ťažkosti riešili komunikáciou a dohodou, mnohí nadobúdajú presvedčenie, že štát kvôli vnútorným sporom stratil ochotu zaoberať sa duchovnými potrebami svojich obyvateľov.

„Spôsob, ktorým sa obmedzujú možnosti pastoračnej služby, a s nimi aj uplatňovanie náboženskej slobody v krajine, žiaľ, prekračuje hranice primeranosti. V danej situácii preto všetci slovenskí biskupi iniciatívu pána Figeľa vnímajú ako správnu a potrebnú,“ uzavrel predseda KBS.

Odkedy o otvorení kostolov začali hovoriť slovenskí biskupi, poslanci Kresťanskej únie a najmä minister Milan Krajniak, bohoslužby sa aspoň na chvíľu dostali do centra verejnej debaty. Aj keď všetci, ktorí reagovali na ich návrh ho označili za nerozumný, nezdá sa, že by to tak skutočne bolo.

Argumenty odporcov otvárania chrámov by sme mohli rozdeliť do troch skupín. Príkladom prvej je článok Denníka N, kde autorka pripomína zoznam najrizikovejších činností, ktorý vypracovalo ministerstvo zdravotníctva. V tomto zozname patria kostoly medzi najrizikovejšie miesta. Podľa neho sú údajne viac rizikové ako napríklad svadby, objímanie, jazda v MHD, či dokonca večera v reštaurácii. Väčšie riziko ako v kostole vám podľa ministerstva hrozí už len v nočnom bare či na diskotéke. Uvedený zoznam veľmi pravdepodobne vychádza z rebríčka, ktorý zostavila Texaská zdravotnícka organizácia, keďže poradie aktivít, ktoré vytvorilo naše ministerstvo je v podstate totožné s tým, čo sa nachádza v americkom rebríčku. Tu však vystáva viacero problémov. Po prvé, americkí zdravotníci na zozname nehovoria o kostoloch, ale o náboženských podujatiach, ktoré sú však tak veľmi rizikové až vtedy, ak sa ich zúčastní 500 a viac účastníkov, čo však už naše ministerstvo neuvádza. Z ďalšieho článku dokonca vyplýva, že tento zoznam sa vlastne vzťahuje na jednotlivé miesta pred zavedením protiepidemiologických opatrení. Preto v ňom oslovený odborník hovorí, že v kostoloch môžeme riziko znížiť nosením rúška, dezinfekciou a dodržiavaním rozostupov.

Nikto tu nechce spochybňovať našich odborníkov pôsobiacich na ministerstve zdravotníctva, no aj to, že v okolitých krajinách nechali kostoly otvorené aj napriek lockdownom ukazuje, že vedecký pohľad, aký zastávame v otázke kostolov na Slovensku je skôr raritou ako pravidlom. Ak by totiž bola medzi odborníkmi zhoda na tom, že kostoly sú skutočne natoľko rizikové, je len ťažko predstaviteľné, že by ostali otvorené v toľkých krajinách, vrátane všetkých našich susedov, a to dokonca aj v Česku, ktoré je jednou z najateistickejších krajín na svete. Okrem toho, ak by boli kostoly skutočne tak veľmi rizikové, nemali by mať všetky tieto krajiny kvôli kostolom, ako vysoko rizikovým miestam, ktoré nechali otvorené, vyššie čísla nakazených ako my? A vlastne, ak by boli kostoly skutočne tak veľmi rizikové, ako sa uvádza, tak by u nás mal už dávno výrazne klesnúť počet nakazených, keďže kostoly sú od začiatku lockdownu jedným z mála miest, ktoré sú skutočne zatvorené.

Dôkazy o hromadnom šírení chýbajú

Iný argument ponúka denník SME, ktorý píše o sekte Sinčchondži, ktorej kostol mal byť epicentrom nákazy v Južnej Kórei. Tento prípad sa však udial ešte vo februári 2020, teda v čase, kedy v chrámoch neplatili tak prísne obmedzenia ako po prepuknutí vírusu. Podobný prípad spomína aj už zmieňovaný článok Denníka N, kde zas autorka píše o prípade dvoch kostolov na Slovensku, kde sa údajne nakazilo až 60 ľudí. Tu však treba povedať, že o týchto prípadoch vieme len veľmi málo a dokonca ani nevieme, či sa skutočne udiali v kostole, alebo sa nejedná o známy prípad prenosu koronavírusu u františkánov na Orave, ktorý sa však neodohral v kostoloch a ktorý bol, mimochodom, taktiež spochybnený. Po uverejnení správy o týchto dvoch prípadoch však KBS vydala vlastný covid automat, ktorý ešte viac sprísnil hygienické nariadenie v kostoloch. Tieto dva prípady navyše pochádzajú pravdepodobne ešte z leta. No ak by boli kostoly skutočne tak nebezpečnými miestami pre šírenie koronavírusu, ako je možné, že počas vianoc, kedy boli kostoly plné, nebol medializovaný žiadny prípad ohniska nákazy v kostoloch? A napokon, ak by kostoly skutočne boli tak nebezpečné, média by predsa priniesli mnohé informácie o ďalších prípadoch hromadného šírenia koronavírusu v kostoloch v zahraničí.

Situáciu to zjavne nezhorší

Posledný rozšírený argument hovorí o tom, že kostoly sú nebezpečné preto, lebo sa v nich stretávajú najmä starší ľudia, ktorí patria k najrizikovejšej skupine ľudí. No ak je to skutočne tak, prečo to isté, čo platí pre kostoly, neplatí aj pre obchody? Ak je skutočne tak nebezpečné, aby sa starí ľudia stretávali na jednom mieste, prečo štát postupuje v prípade obchodov presne opačne, a prikazuje obchodníkom, že musia vyčleniť čas predaja, kedy do obchodu môžu vstúpiť len seniori? Ak sa teda chceme držať faktov, ako to navrhujú všetci, ktorí sa k téme vyjadrili, musíme uznať, že otvorenie kostolov pri dodržaní prísnych hygienických opatrení zjavne situáciu ohľadne koronavírusu nijako nezhorší. Práve naopak, niektorým to môže pomôcť zvládnuť pandémiu lepšie. Ako vo svojom článku pripomína aj Peter Bárdy z Aktualít, existuje viacero štúdií, ktoré potvrdzujú, že viera môže pozitívne ovplyvňovať zdravotný stav ľudí, čo konštatuje aj Svetová zdravotnícka organizácia. Možno aj preto nechala kostoly počas najtvrdšieho lockdownu otvorené mimo iných aj britská vláda, ktorá uznala „zásadný prínos verejných bohoslužieb pre duchovné blaho občanov“.  Tá vo svojom rozhodnutí vychádzala aj z vyjadrenia tamojšieho úradu verejného zdravia (Public Health England), ktorý konštatoval, že vďaka veľkému úsiliu vynaloženom mnohými ľuďmi pri implementácii postupov nariadených PHE môžu kostoly ostať otvorené.

Rozpor s ústavou

A napokon, otázka zatvárania kostolov nie je len epidemiologickou otázkou. V tejto oblasti sa totiž v posledných mesiacoch odohrala séria súdnych bitiek, ktorú v každej krajine, kde sa zákaz bohoslužieb dostal na súd vyhrali tí, ktorí tvrdili, že úplný zákaz konania verejných bohoslužieb je protiústavný. A to v Nemecku, Francúzsku, či v USA, kde Najvyšší súd konštatoval, že štát má pristupovať rovnako k náboženským, ako aj k svetským aktivitám a ak sa ľudia môžu zhromaždiť vo vnútri na autobusových staniciach a letiskách, v práčovniach a bankách, v železiarstve a v obchodoch s alkoholom, nie je dôvod, prečo by sa nemohli pri rovnakých obmedzeniach zhromažďovať v kostoloch, synagógach či mešitách, najmä ak sú náboženské inštitúcie pripravené, schopné a ochotné dodržiavať všetky bezpečnostné opatrenia. Mimochodom, aj tu v jednom z rozhodnutí súd poukázal na to, že je zaujímavé, že žiadny štát okrem Kalifornie nezašiel až k úplnému zatvoreniu chrámov. Ak teda na Slovensku ideme otvárať záhradkárstva, aby ľudia mohli v rámci psychohygieny nakúpiť semená a tráviť čas v záhrade, skutočne je len ťažko obhájiteľné, prečo by sme pri dodržaní prísnych hygienických podmienok nemali otvoriť aj kostoly pre slávenie verejných bohoslužieb.

Na záver už len jedna krátka poznámka. V celej situácii okolo zatvorenia kostolov a zákazu verejných bohoslužieb na Slovensku je len ťažko pochopiteľné konanie viacerých aktérov, ktorým by malo na obnovení bohoslužieb záležať.

Michal Čop (denník Štandard)

Ak otvoríme kostoly, účasťou na bohoslužbách umožníme veľkej skupine ľudí na Slovensku, aby sa modlili a prosili Boha nielen za seba, ale za všetkých ľudí na Slovensku.

Je možné, že sa teraz na mňa spustí vlna internetového a mediálneho hejtu. Napriek tomu verím, že veľa ľudí bude mať záujem aj o iný uhol pohľadu na súčasnú situáciu v súvislosti s covidom a ochranou nášho zdravia a životov.

V našich životoch sa dejú veci, ktoré sú logické a vedecky vysvetliteľné. Ale dejú sa aj veci, ktoré nedávajú vedeckú logiku, a predsa sú v našich životoch rovnako reálne a môžu nám pomôcť.

Každý týždeň u nás na ministerstve vyhodnocujeme informácie zo zariadení sociálnych služieb. Vďaka obetavej starostlivosti zamestnancov máme na Slovensku nižšiu úmrtnosť na covid ako v Česku či Nemecku a výrazne nižšiu úmrtnosť ako vo Francúzsku, Nemecku, Belgicku alebo vo Veľkej Británii. Sú aj logické vysvetlenia. Už od novembra 2020 plošne preplácame vitamín D3, začali sme o mesiac skôr ako v Británii a ukazuje sa, že to pomáha, aby priebehy ochorení boli miernejšie. Pravidelne minimálne raz za štrnásť dní plošne testujeme klientov aj zamestnancov ZSS. Zabezpečili sme 200 kyslíkových generátorov, ktoré pomáhajú chorým, aby nemuseli byť hospitalizovaní, čím pomáhame aj nemocniciam. Bezplatne distribuujeme ochranné pomôcky. Lenže zaznamenali sme aj jeden jav, ktorý sa nedá vysvetliť vedecky a logicky. Čoraz častejšie nás klienti a aj zamestnanci zariadení žiadajú o duchovnú službu. Pretože na vlastnej aj sprostredkovanej skúsenosti vidia, že modlitba ľuďom pomáha. Zjednodušene povedané, v zariadeniach s Covidom, kde sa s klientmi chodí modliť duchovný ich cirkvi alebo denominácie, v prípade katolíkov vysluhuje aj sviatosti svätého prijímania, spovede, pomazania chorých, z takýchto zariadení nám hlásia lepšie priebehy ochorení klientov, ktorí majú aj duchovnú pomoc.

Začal som sa o túto skúsenosť zaujímať a pýtal som sa v nemocniciach, či nemajú podobnú skúsenosť s duchovnou službou. Dostal som viaceré potvrdenia takejto skúsenosti. Nie, nemám k dispozícii žiadnu vedeckú štúdiu a dôkazy. Asi sa ale môžeme zhodnúť na tom, že duchovná služba a modlitba ľuďom uškodiť nemôže. A vyzerá to tak, že viacerým ľuďom zjavne pomáha.

Momentálne sme v boji s pandémiou na „náhornej plošine”. Rast sme zastavili, ale pokles nie a nie prísť. Verím, práve v takejto situácii nám modlitba môže pomôcť. Čo keby sme dovolili ľuďom, aby sa mohli za presne vymedzených podmienok zúčastniť bohoslužieb a modlili sa za všetkých ľudí na Slovensku? Za veriacich aj neveriacich. Aby nás Boh našich otcov a dedov ochránil pred covidom a zbavil nás covidu čo najrýchlejšie. Verím, že by to pomohlo nám všetkým. Námietky samozrejme očakávam. Prečo by sme mali otvoriť kostoly pre veriacich skôr ako obchody a kiná pre všetkých? Nielen preto, že účasť na bohoslužbách je ako súčasť náboženskej slobody chránená ústavou a návšteva kina nie. Nielen preto, že zahradkárske potreby sme otvorili, lebo ide jar. Je tu ešte jeden rozdiel. Účasťou na bohoslužbách umožníme veľkej skupine ľudí na Slovensku, aby sa modlili a prosili Boha prostredníctvom liturgie nielen za seba samých, ale za všetkých ľudí na Slovensku. Liturgia a modlitba nie je, akoby sa mohlo niekomu zdať, iba umožnenie časti ľudí, aby sa venovali svojmu „koníčku”. Vypovedané slovo má veľkú moc. Spoločne vypovedané slovo ešte väčšiu. V tomto prípade to budú slová prosby o pomoc a požehnanie pre ľudí na Slovensku. Asi uznáte, že je to trochu iný „žáner” ako návšteva kina, obchodu alebo záhradkárskych potrieb.

Máme aj jeden overiteľný historický príklad. V roku 1710 koncom jari zasiahol mesto Trnava mor. Prvá obeť bola zaznamenaná 19. júna 1710. Nasledovali mesiace a mesiace tvrdého lockdownu, ale nepomáhali. V novembri 1710 bola Trnava stále „zavretá”, ale mor sa šíril ďalej a kosil bohatých aj chudobných. Zúfalí občania sa rozhodli v spoločnej modlitbe prosiť o pomoc Pannu Máriu. Následne sa 21. novembra 1710 celé mesto zhromaždilo v Dóme sv. Mikuláša pri zázračnom obraze Panny Márie. Potom po modlitbách v procesii obišli námestie a Trojičný stĺp a za hlaholu všetkých zvonov v meste sa vrátili naspäť do Dómu sv. Mikuláša. A stal sa zázrak. Od toho momentu mor skončil. Od toho momentu už v Trnave nikto na mor nezomrel.

Ako veriaci človek som sa vo svojom živote veľakrát presvedčil, že duchovný svet je rovnako reálny ako ten viditeľný, v ktorom žijeme. Nijako tieto svoje skúsenosti iným ľuďom nenanucujem, ale rád sa o ne podelím s tými, ktorí majú záujem. Som racionálny človek a na základe vlastných skúseností som presvedčený, že viera v Boha a rozum sa nevylučujú, ale dopĺňajú. Súhlasím s Benediktom XVI., že máme podporovať vedecké bádanie, pretože ak veríme, že máme Pravdu, žiadne vedecké bádanie v konečnom dôsledku nemôže dospieť k ničomu, čo bude s našou vierou v rozpore. Vyzývam aj na opačný prístup. Ak môžeme urobiť niečo, čo môže pomôcť a nikomu to neuškodí, urobme to. Prosím ľudí, ktorí nie sú veriaci, aby nám dovolili urobiť prostredníctvom modlitby a liturgie niečo pre nás všetkých. Ja osobne verím, že nám to všetkým môže pomôcť. Viem, že veľa z vás si myslí, že je to nevedecké. Ale čo môžete stratiť? Nevyzývam na vzburu. Rešpektujem, že súčasné vyhlášky ÚVZ konanie verejných bohoslužieb zakazujú. Vyzývam na diskusiu, za akých všeobecne dohodnutých podmienok verejné bohoslužby povoliť. Minimálne na diskusiu o tom, za akých podmienok povoliť ľuďom individuálne pristupovať k svätému prijímaniu a spovedi. Tak ako to bolo počas prvej vlny pandémie. Myslím si, že by sme k tomu mohli dospieť s blížiacou sa Veľkou Nocou diskusiou a dohodou naprieč celou spoločnosťou.

Ak čítate tieto riadky a ste veriaci, asi rozumiete a chápete, o čo mi ide. Ak ste neveriaci, ďakujem, že ste tento dlhší text dočítali až sem. Neargumentujem teraz smerom k vám právom na náboženskú slobodu, ktorú máme zakotvenú v ústave. Apelujem na vašu veľkorysosť a dobromyseľnosť. Prosím iba, aby ste sa zamysleli nad otvorením kostolov z tohto uhla pohľadu: stratiť tým v súčasnej situácii asi nemôžete nič. Ale modlitbou a liturgiou nás veriacich môžeme získať všetci. Pomoc a nádej, ktorú teraz potrebujeme všetci.

Milan Krajniak

Zaujímavý článok vyšiel v časopise kvartálniku Galzapress číslo 2/2020,
spracovala Katarína Kasagrandová. :

Slávnostný sľub farnosti v roku 1710.

Po porážke Rákociho povstania roku 1708 vypukla morová nákaza, ktorá sa rýchlo šírila. Ľudia nakazený morom hromadne umierali. Bytčianski veriaci z iniciatívy svojho farára Juraja Vankoviča a mestských predstavených 6. augusta 1710 zložili slávnostný sľub, že ak sa zastaví mor, zbožne zasvätia sviatok svätého Františka Xaverského  3. decembra. Tento sľub sa má každoročne prečítať a obnoviť pri svätej omši na deň svätého Františka Xaverského, napísal Milan Hromník v knihe Z dejín Bytče a jej farnosti. Preto nezabúdajme na sľub ktorí   dali naši predkovia. V roku 1710 sa choroba volala mor, dnes sa volá COVID – 19.  Sľub bol  slávnostne obnovený  6. augusta 1910. Prosím  ctime si svojich predkov a obnovme tento sľub.

Na väčšiu slávu Božiu na počesť svätého Františka Xavesrkého a s nábožnou rozpomienkou na slávnostný Sľub veriacich bytčianských pred dvesto rokmi učinený.

1710 Aug. 6 ho  – 1910 Aug. 6 ho

V čase, keď je svet zasiahnutý šírením ochorenia Covid-19, chceme sa obrátiť na všetkých ľudí so spoločnou prosbou. Okolnosti epidémie priniesli problémy, na ktoré zatiaľ nemáme spoľahlivé riešenia. S tým prirodzene súvisí aj nárast neistoty a nepokoja. Na osobnej i spoločenskej rovine možno vnímať veľa sporov a konfliktov. Práve preto je potrebné, aby sme sa teraz pevnejšie opreli o základy, na ktorých stojíme, a nenechali sa strhnúť, ani pomýliť. Vo svetle skúseností predchádzajúcich generácií nás naše náboženské i kultúrne dedičstvo vedie k tomu, aby sme si v pohnutých časoch zachovali rozvahu, pokoru a pokoj. Aby sme sa jeden k druhému správali ako k bratovi a k sestre. Koronavírus tu nebude navždy. Dokážeme ho prekonať a zasa prídu lepšie časy. Kým však prežívame skúšku, všimnime si, že na povrch vychádzajú a prejavujú sa naše dobré, ale aj zlé vlastnosti. Nesmieme sa preto nechať ovládnuť zlom! Práve naopak: musíme sa ešte pevnejšie rozhodnúť premáhať zlo dobrom. Tak aj z tejto skúšky môžeme vyjsť ako lepší, múdrejší, charakternejší ľudia.

Preto vás prosíme. Po prvé: keď mnohí nadávajú, my poďakujme. Pravdaže tým, čo sú v prvej línii. Málokto má teraz na pleciach takú ťarchu ako lekári a zdravotníci, vojaci a policajti, či zamestnanci v obchodoch. Neberme ich službu ako samozrejmosť. A buďme vďační aj za každého, kto sa správa ľudsky, nesebecky, zodpovedne. Po druhé: keď mnohí poukazujú na chyby, my pozerajme, čo môžeme urobiť, aby sme pomohli. Nebojme sa obety, všimnime si, kde treba pomocnú ruku. Urobme viac, než sme povinní! A po tretie: keď mnohí šíria nevraživosť alebo nepriateľstvo, my vnášajme zmierenie a nádej. Spolupatričnosť, solidarita, ohľaduplnosť a láska k blížnemu nech v tomto čase ešte intenzívnejšie vedú každého, kto verí v Boha, ale aj všetkých ľudí dobrej vôle. Aby raz, keď na nás pohliadnu ďalšie generácie, mohli skonštatovať, že sme sa v okolnostiach krízy nenechali premôcť sebectvom ani malichernosťou, ktoré umenšujú ľudského ducha, ale vytrvalo sme dokázali zápasiť o to, čo je naozaj hodnotné a ušľachtilé. A tento zápas nás nerozdelil, ale priviedol bližšie k sebe. Spoločne sa modlíme za Slovensko, s nádejou pozeráme do budúcnosti a všetkým vyprosujeme Božiu pomoc a Božie požehnanie.

Mgr. Ivan Eľko
Generálny biskup Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku
Predseda Ekumenickej rady cirkví v Slovenskej republike

Mons. Stanislav Zvolenský
Bratislavský arcibiskup metropolita
Predseda Konferencie biskupov Slovenska

Ing. Richard Duda, MBA
Predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v Slovenskej republike

Výrazom kultúry spoločnosti, ktorá sa hlási k demokracii, je rešpekt k rôznym názorom a presvedčeniam. S tým súvisí aj vzájomná úcta nositeľov týchto názorov a presvedčení. Katolícka cirkev na Slovensku sa v duchu tejto úcty snaží pôsobiť. Rešpektuje výsledky demokratických volieb a prejavuje rešpekt všetkým predstaviteľom štátu aj tým, ktorí sa v osobnom živote neriadia morálnymi princípmi Svätého písma či katechizmu. Rovnako má Cirkev v úcte každého človeka a usiluje sa vychádzať so všetkými občanmi Slovenska bez ohľadu na ich vierovyznanie alebo spôsob života. Našu ochotu sme v tomto smere mnohokrát prejavili, napríklad aj v okolnostiach koronakrízy, keď sme podstúpili kroky, aké v histórii nemajú obdobu, a zriekli sa slávení a obradov, ktoré pokladáme za najvzácnejšie. Urobili sme maximum pre spoluprácu s občianskou spoločnosťou; v záujme ochrany života a zdravia občanov sme v každom ohľade napomáhali jej predstaviteľom. Chceme žiť naozaj v pokoji a úcte so všetkými obyvateľmi Slovenska. Netúžime po nijakej „kultúrnej vojne“, nikoho za odlišné názory neprenasledujeme, nezosmiešňujeme, nehanobíme. Cirkevné médiá neútočia na odlišné presvedčenia, nevedú žiadne „pohony“ na tých, ktorí nežijú podľa Božích prikázaní, aj keď nás taký spôsob života zarmucuje. Opakovane a rozhodne sa dištancujeme od všetkých prejavov extrémizmu a neznášanlivosti. Usilujeme sa komunikovať trpezlivo a s úctou, a to aj vtedy, keď prezentujeme názory, ktoré iným priamo protirečia. Sme presvedčení, že zásady demokratického usporiadania spoločnosti by nám takúto slobodu názoru mali umožňovať. V ostatnej dobe ale čoraz častejšie vnímame, že za postoje spojené s náboženstvom sú veriaci na verejnosti pranierovaní, vystavovaní posmechu, ba otvorenému pohŕdaniu. Ako „legitímny“ sa presadzuje prístup znevažovania náboženského presvedčenia, a to aj agresívnym spôsobom: nanešťastie možno konštatovať, že úspešne. Toto vyjadrenie nechce byť prejavom sebaľútosti: pohŕdanie náboženstvom sa v našej krajine, žiaľ, šíri celé roky. A bez emócií to celé roky znášame. Robí sa to otvorene aj pod heslom tzv. satiry či karikatúry, ktorá cynicky vystupuje ako nedotknuteľná, hoci úmyselne podnecuje nevraživosť voči veriacim. Cirkev na to nereaguje, pretože tieto spôsoby si reakciu nezasluhujú. Avšak namiesto toho, aby spôsoby, ktoré s hľadaním porozumenia nemajú nič spoločné, dostali miesto, ktoré im patrí, čoraz viac sa im darí presadzovať do centra pozornosti. A navodzovať dojem, že musia byť všeobecne akceptované. Spomedzi mnohých výrazov tejto tendencie si možno všimnúť tričko v nedávnej mediálnej diskusii: skôr než mohol akýkoľvek rozhovor na tému ochrany života pred narodením začať, tričko s nápismi znevážilo oponentku a demonštrovalo pohŕdanie odlišným názorom. Druhá diskutérka to musela akceptovať. Inak by sa stala terčom ďalšieho arogantného opovrhnutia. Takéto spôsoby sa dnes berú ako „štandard“. Podobne sa berie široká publicita pre tzv. anti-ceny, ktoré stavajú na príbuznej báze: na ideologizácii vlastného pohľadu a pohŕdaní ostatnými. Je nepredstaviteľné, že by niekto na Slovensku chcel udeľovať cenu „homomaniak roka“. A je správne, že je to nepredstaviteľné. Lebo by to bolo dehonestovanie ľudí a roznecovanie nevraživosti. Zarážajúce však zostáva, že podobnej reflexie nie sme schopní v opačnom garde, teda v prípade ceny, ktorá sa na Slovensku pravidelne udeľuje, za ochotnej účasti svetiel a reproduktorov všetkých médií. Označovať ľudí za homofóbnych, pretože nesúhlasia s predefinovaním pojmu manželstva, a stavať im za to verejný pranier, je podobne netolerantné ako dehonestovať kohokoľvek za jeho sexuálnu orientáciu. Veľmi jasne to nedávno vyjadrili predstavitelia Evanjelickej cirkvi augsburského vierovyznania na Slovensku. Pre veriaceho človeka je snaha o lásku ku každému, bez rozdielu, záväzkom vyplývajúcim z náboženského presvedčenia. Cirkvi sa rozhodne hlásia k povinnosti milovať blížneho, aj k jeho obrane pred diskrimináciou: tak veriaceho, ako neveriaceho, tak muža, ako ženu, tak homosexuála, ako heterosexuála. Lásku a spravodlivosť neslobodno upierať nikomu. To ale neznamená, že sme povinní preberať aj nové definície pojmov a meniť odveké presvedčenia o manželstve a posvätnosti ľudského života, ktoré vyplývajú (nielen) zo Svätého písma. Výrazom kultúry a tolerancie by v demokratickej spoločnosti malo byť pochopenie toho, že cirkvi nemôžu obrátiť naruby princípy v oblasti rodiny či ochrany života nenarodených. To sa jednoducho nedá. Áno, vnímame aj snahy predefinovať tieto postoje – či už zvonka, alebo zvnútra. Boli by sme však radi, keby tí, ktorí sa o to pokúšajú, pri všetkej úcte pochopili, že sú veci, ktoré nemožno zneplatniť, ani „zobchodovať“. Pápež František snahy o nové definície princípov trefne nazýva ideologickými kolonizáciami. Pod pláštikom pokroku sa usilujú cirkevným spoločenstvám vnútiť, aby sa vzdali svojich presvedčení. Takýto tlak však nepokladáme za pokrokový, kultúrny ani demokratický. Je zrejmé, že aj v radoch cirkví sa nájdu takí, ktorí svoje pohľady v rozpore s náukou prezentujú ako „aktuálnejšie“. Zároveň je pozoruhodné, že pri svojej pokrokovosti často nešetria s dehonestovaním cirkevných predstaviteľov a svoju nevraživosť dokonca zaštiťujú príkladmi postáv z minulých storočí. Uniklo im, že cirkvi sa dnes snažia konfliktom predchádzať – prostredníctvom naozajstného pokroku: ekumenického dialógu. Prostredníctvom komunikácie, ktorej nástrojom nie sú urážky a obviňovanie, ale trpezlivosť, pokoj a úcta – aj napriek zásadným rozdielom. Práve túto základnú vec, potrebu úcty, ktorú je možné zachovať aj napriek veľmi rozdielnym pohľadom, však niektorí akoby nechceli pochopiť. Cirkvi na Slovensku si nenárokujú právo druhým diktovať. Nemajú žiadnu pozíciu v oblasti svetskej moci. Rešpektujú demokraciu a jej pravidlá. Boli by však radi, keby tie isté pravidlá rešpektovali aj ostatní. Ak teda občania Slovenska vo voľbách slobodne a demokraticky zvolili svojich predstaviteľov a niektorí z týchto predstaviteľov majú osobné náboženské presvedčenie, je spravodlivé to vziať na vedomie a neútočiť na nich ani ich preto neznevažovať. Rovnako to platí vtedy, keď títo predstavitelia predkladajú na schválenie zákony, s ktorými iní nesúhlasia. Nálepkovať ich za to vyjadreniami, ktoré úmyselne podnecujú zášť voči viere a náboženstvu, nie je dobrou vizitkou demokratickej spoločnosti.

Napriek znepokojeniam, ktoré početné prejavy neúcty vyvolávajú, chceme si uchovať nádej, že snahu navzájom si vychádzať v našej krajine nezničí egocentrizmus, pokoru neporazí arogancia a slušnosť k oponentom neskončí ako synonymum naivity či slabosti.

Mons. Stanislav Zvolenský, bratislavský arcibiskup metropolita, predseda KBS

Mystagogické katechézy Cyrila Jeruzalemskeho zo 4. storočia krásne popisujú prax dobovej cirkvi:“ Keď Ty prijímaš Eucharistiu daj si jednu dlaň pod druhu a urob zo svojich dlani trón pre Kráľa. Tak prijímaj Krista Kráľa.“
Po II. vat. koncile sa väčšia časť cirkvi k tejto praxi vrátila. Možno len ľutovať, ze my sa k tejto praxi vraciame zo sanitárnych a hygienických dôvodov a nie z dôvodov návratu k teologickému a pastoračnému bohatstvu cirkvi…

Prijímanie Eucharistie na ruku nesie v sebe krásnu symboliku. Na našich rukách sa odráža celý náš život. Na rukách vidno, či sme mladí alebo starí. Na rukách dobre vidno, či je niekto drevorubač, automechanik, poľnohospodár či lekár alebo profesor. Poznáte všetci veľmi dobre rozdielnosť toho pocitu, keď podáte ruku vašej babke, ktorá sa celý život vŕtala v záhradke alebo známej pani profesorke na dôchodku, ktorá väčšinu času svojho života trávila nad knihami. Ruky často dokonca prezradia aj to, či mal niekto nehodu, či je jeho život poznačený chorobou alebo, že ho nič také v živote nestretlo. A možno na nich niekedy vidno aj naše hriechy.  Ruky predstavujú náš život. Preto prijímanie Eucharistie na ruku krásne vyjadruje to, že Ježiš prichádza do môjho života, do takého, aký je a ja ho prijímam do takého života, aký mám. Prijímam ho živého a osláveného v tom premenenom chlebe, aby on svojím životom premieňal ten môj, ktorý je často zranený ba až mŕtvy. Človek s otvorenými rukami pred kňazom s Eucharistiou vraví: „Príď Pane Ježišu do môjho života a premieňaj ho na ten svoj.“ Takéto prijatie Eucharistie môže byť nakoniec ešte viac úctivé než to do úst.

Z Denníčka sv. Faustíny (1905-1938)  V prvom zošite sa nachádza zápis s číslom 160, kde sestra Faustína rozpráva o tom, ako prijímala eucharistiu a jedna hostia jej nedopatrením pri rozdávaní spadla do rúk. Kým sa ku nej naspäť dostal kňaz, držala ju v rukách. Píše: „Keď som mala hostiu v rukách, pocítila som takú silu lásky, že po celý deň som nemohla nič ani jesť, ani prísť k sebe. Z hostie som začula slová: „Túžil som spočinúť v tvojich rukách, nielen v tvojom srdci,“ a v tej chvíli som zrazu uzrela malého Ježiška.

M. Imrich

Vatiká 20. februára (RV) Apoštolská penitenciária v piatok 20. marca vydala dekrét, ktorým Cirkev umožňuje získanie plnomocných odpustkov ľuďom nakazeným koronavírusom, tým, ktorí ich ošetrujú, ako aj všetkým veriacim na svete, ktorí sa za nich modlia. Dnes bola zároveň vydaná i nóta, ktorá pripomína, že v extrémnych situáciách je možné udeliť i hromadné rozhrešenie.

Dekrét podpísal hlavný penitenciár kardinál Mauro Piacenza a regens Mons. Krzysztof Nykiel. Tí najviac ohrození môžu získať plnomocné odpustky už po modlitbe Kréda, Otčenáša a Zdravasu v spojení s túžbou po splnení obvyklých podmienok získania odpustkov hneď ako to len bude možné. Týka sa to chorých na koronavírus, osôb, ktorým lekár nariadil karanténny režim, ako aj zdravotníckych pracovníkov a rodinných príslušníkov, ktorí riskujú svoj život tým, že sa starajú o chorých na Covid-19. Ostatní si pre získanie odpustkov môžu vybrať z možností, ako sú: návšteva Najsvätejšej sviatosti či eucharistická adorácia alebo čítanie Svätého písma po dobu najmenej pol hodiny, prípadne sa môžu pomodliť ruženec, Krížovú cestu či Korunku Božieho milosrdenstva, prosiac Boha o skončenie epidémie, o úľavu pre chorých a o spásu tých, ktorých si povolal k sebe. Plnomocné odpustky môže získať aj veriaci, ktorý sa v bezprostrednej blízkosti smrti ocitne bez možnosti prijať sviatosť pomazania chorých a viatikum – v tomto prípade sa odporúča uctiť si Ukrižovaného Ježiša či kríž. Nóta Apoštolskej penitenciárie sa venuje možnosti udelenia kolektívneho rozhrešenia v prípade závažnej núdze. Kňaz má podľa možností vopred upovedomiť príslušného diecézneho biskupa, ktorému prináleží určiť teritórium a prípady vo vlastnej cirkevnej oblasti. Nóta tiež pripomína možnosť dokonalej ľútosti, ako to uvádza Katechizmus (č. 1452), v prípade, že umierajúcemu nie je naporúdzi kňaz.

Na zrušené verejné bohoslužby si pomaly zvykáme, no čím dlhšie budú v platnosti preventívne opatrenia, tým naliehavejšia môže byť otázka spovedí. Aké je stanovisko cirkvi? „Individuálne sväté spovede na požiadanie nie sú zakázané, neodporúča sa však organizovať spoločné spovede,“ pripomína hovorca biskupov Martin Kramara. Spovedať sa má prednostne v spovedniciach s mriežkou, a na tú treba dať priesvitnú zábranu. Hovorca KBS Kramara zároveň vyzýva veriacich, aby brali ohľad na výnimočnú situáciu a na to, že aj kňazi môžu ochorieť. „Tak ako ľudia dostávajú informáciu, že teraz nemajú so všetkým chodiť k lekárovi, lebo ho môžu vyradiť zo služby, mali by sme brať do úvahy aj zdravie kňazov – najmä tých, čo sú starší alebo trpia chronickými chorobami,“ uviedol. Podľa Kramaru si nemôžeme v týchto okolnostiach všetci žiadať všetko, na čo sme bežne zvyknutí. „Na druhej strane máme príležitosť lepšie si uvedomiť a pripomenúť, že treba pravidelne spytovať svedomie a ľutovať hriechy,“ dodáva. Katechizmus má riešenie aj na súčasnú situáciu. „Individuálna a úplná spoveď a rozhrešenie ostávajú jediným riadnym spôsobom, ktorým sa veriaci zmierujú s Bohom a s Cirkvou, ak od takej spovede neoslobodzuje fyzická alebo morálna nemožnosť,“ píše sa v článku 1484. V článku 1452 Katechizmus hovorí o dokonalej ľútosti. „Keď ľútosť pochádza z lásky k Bohu milovaného nadovšetko, volá sa ,dokonalá‘ (je to ľútosť z lásky – caritatis contritio). Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy; dosiahne aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné.“ Inými slovami, ide o ľútosť z lásky, nie napríklad zo strachu pred trestom. „Na základe učenia Katolíckej cirkvi vás chceme uistiť, že v súčasnej situácii vás Boh chce objať novým spôsobom a my mu to potrebujeme dovoliť. Dovoľte mu, aby vám odpustil hriechy nielen prostredníctvom kňaza, ale aj on sám. Ak sa situácia upokojí a sviatosti sa opäť začnú vysluhovať, vtedy mu všetko môžete vyznať,“ napísali na facebook bratislavskí kapucíni, ktorí sú zvyknutí na dlhé rady čakajúcich na spoveď. Rovnako ako kapucíni, na spomínanú možnosť dokonalej ľútosti upriamuje pozornosť aj hovorca Martin Kramara. „Využime teraz túto možnosť. Treba si pravidelne spytovať svedomie, vzbudzovať ľútosť a hriechu sa chrániť,“ skonštatoval. O možnosti znovu získať posväcujúcu milosť mimo sviatostného rozhrešenia píše na blogu Postoja tiež kňaz Juraj Vittek. Ak podľa Kramaru zavádzame bezpečnostné opatrenia, aby sa nešírilo ochorenie COVID-19, treba sa, samozrejme, vyhýbať aj nákaze hriechu. Vyhýbať sa blízkej príležitosti, nevystavovať sa zbytočne situáciám, v ktorých človek môže do hriechu upadnúť. V prípade, že spoveď človek skutočne potrebuje a je dobre pripravený, môže o ňu individuálne požiadať. „Berme však tento čas aj ako príležitosť na dlhšie, poriadnejšie spytovanie svedomia. A ako náročnejšiu prípravu na dobrú svätú spoveď,“ prízvukuje Kramara. Individuálnej spovedi sú otvorení napríklad saleziáni, ktorí sa v 22 domoch na Slovensku, z toho vo vyše desiatich farnostiach, pastoračne venujú desiatkam tisícov veriacich, od detí až po seniorov. „Mnohí ľudia, ktorí prichádzajú do našich stredísk, nás poznajú osobne a majú skúsenosť, že môžu poprosiť o spoveď aj mimo určených časov,“ hovorí pre Postoj delegát saleziánov pre médiá Rastislav Hamráček. Podľa dona Hamráčka ide o spôsob, ktorý pri dodržaní opatrení funguje aj v tejto situácii. Ľuďom odporúča predovšetkým to, aby sa informovali najmä cez internetové stránky alebo na facebooku jednotlivých saleziánskych stredísk, kde spolubratia zvyknú poskytovať všetky potrebné informácie, aj o spovedaní v terajších okolnostiach. Obmedzenie vysluhovania sviatosti zmierenia môže byť pre katolíkov nepríjemné, zároveň však poskytuje priestor nielen na ilustrovanú kreativitu, ale predovšetkým na rast vo viere a formovaní správneho postoja k ľútosti nad svojimi prehreškami. Ako trefne poznamenáva Martin Kramara: „Teraz je príležitosť ísť do hĺbky. Premýšľať. Spytovať. Ľutovať. Meniť.“

Pavol Rábara, Postoj.