Foto: SpC-Vatican
Vatikán 25. marca (RV) Pápež František zasvätil Rusko a Ukrajinu Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Urobil to na konci kajúcej bohoslužby v Bazilike svätého Petra vo Vatikáne.
„A dnes aj my, obnovení Božím odpustením, klopeme na toto srdce. V jednote s biskupmi a veriacimi vo svete túžim slávnostne priniesť k Máriinmu nepoškvrnenému srdcu všetko, čo prežívame. Obnoviť si u nej zasvätenie Cirkvi a celého ľudstva a zasvätiť jej osobitným spôsobom ukrajinský a ruský národ, ktoré si ju so synovskou láskou uctievajú ako Matku.
Nejde o akúsi čarovnú formulku, nie, toto to nie je, ale o duchovný úkon. Je to gesto úplného odovzdania sa detí, ktoré sa v súženiach z tejto krutej a nezmyselnej vojny a tejto vojny, ktorá ohrozuje svet, utiekajú k Matke. Ako deti, keď sú vyľakané, idú k mame vyplakať sa, hľadať ochranu.
Utiekame sa k Matke, odovzdávajúc do jej srdca strach a bolesť, i seba samých. Znamená to vložiť do tohto prečistého, nezakaleného srdca, v ktorom sa odráža Boh, vzácne poklady bratstva a pokoja, všetko to, čo máme a čím sme, aby nás ona, Matka, ktorú nám Pán dal, bránila a ochraňovala,“ uviedol v homílii Svätý Otec
Kajúca pobožnosť v Bazilike sv. Petra na Slávnosť Zvestovania Pána 25. marca 2022 bola súčasťou veľkopôstneho podujatia „24 hodín pre Pána“ a vyvrcholila v mimoriadnom akte celej univerzálnej Cirkvi – zasvätení celého sveta a osobitne národov Ruska a Ukrajiny Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, vyprosujúc ukončenie vojny.
Plné znenie homílie Svätého Otca Františka
V evanjeliu dnešnej slávnosti sa anjel Gabriel trikrát ujme slova a prihovára sa Panne Márii.
Prvýkrát, keď ju pozdravuje, hovorí: «Zdravas’ [dosl. raduj sa], milosti plná, Pán s tebou». (Lk 1,28). Dôvod tešiť sa, dôvod radosti, je odhalený v niekoľkých slovách: Pán je s tebou. Brat, sestra, dnes môžeš počuť tieto slová adresované tebe, každému z nás; môžeš ich prijať za svoje vždy, keď pristupuješ k Božiemu odpusteniu, pretože tam ti Pán hovorí: „Ja som s tebou“. Príliš často si myslíme, že spoveď je o tom, že ideme k Bohu so sklonenou hlavou. Ale nie sme to v prvom rade my, kto sa vracia k Pánovi; je to on, kto nás prichádza navštíviť, aby nás naplnil svojou milosťou, aby nás potešil svojou radosťou.
Vyspovedať sa znamená dať Otcovi radosť z toho, že nás opäť pozdvihne. Vyspovedať sa je dať Otcovi radosť z toho, že nás opäť pozdvihne. V centre toho, čo budeme prežívať, nie sú naše hriechy – budú tam, ale nie sú v centre -, ale jeho odpustenie: toto je v centre. Skúsme si predstaviť, že by v centre sviatosti boli naše hriechy: takmer všetko by záviselo od nás, od našej ľútosti, od nášho úsilia, od našich záväzkov. Avšak nie, v centre je On, ktorý nás oslobodzuje a stavia späť na nohy.
Prinavráťme prvenstvo milosti a prosme o dar pochopiť, že zmierenie nie je v prvom rade náš krok k Bohu, ale jeho objatie, ktorým nás berie do náručia, uvádza nás do úžasu, dojíma nás. Je to Pán, ktorý podobne ako u Márie v Nazarete vstupuje do nášho domu a prináša úžas a radosť, ktoré sme predtým nepoznali: radosť z odpustenia. Postavme do popredia Božiu perspektívu: znovu si tak zamilujeme spoveď. Potrebujeme to, pretože každé vnútorné znovuzrodenie, každý duchovný prelom sa začína odtiaľto, od Božieho odpustenia. Nezanedbávajme zmierenie, ale znovu ho objavme ako sviatosť radosti.
Áno, sviatosť radosti, kde sa zlo, ktoré nás zahanbuje, stáva príležitosťou zažiť hrejivé objatie Otca, tú lahodnú silu Ježiša, ktorá nás uzdravuje, „materinskú nehu“ Ducha Svätého. To je jadro spovede.
A tak, drahí bratia a sestry, pokračujme v prijímaní odpustenia. Vy bratia, ktorí udeľujete Božie odpustenie, buďte tými, ktorí ponúkajú ľuďom prichádzajúcim na spoveď radosť z tohto ohlasovania: Raduj sa, Pán je s tebou. Žiadna strnulosť, prosím, žiadna prekážka, žiadne nepohodlie; dvere otvorené milosrdenstvu! Najmä pri spovedi sme povolaní zosobňovať Dobrého pastiera, ktorý berie svoje ovečky do náručia a hladí ich; sme povolaní byť kanálmi milosti, ktoré vlievajú do vyprahnutého srdca živú vodu Otcovho milosrdenstva. Ak kňaz nemá tento postoj, nemá tieto pocity v srdci, lepšie bude, aby nešiel spovedať.
Anjel sa Márii prihovára po druhý raz. Znepokojenej prijatým pozdravom jej hovorí: «Neboj sa» (v. 30). Najprv slová „Pán s Tebou“, potom druhé slová „neboj sa“. Vo Svätom písme, keď sa Boh predstavuje tomu, kto ho prijíma, rád hovorí tieto dve slová: neboj sa. Hovorí ich Abrahámovi (porov. Gn 15,1), opakuje ich Izákovi (porov. Gn 26,24), Jakubovi (porov. Gn 46,3) a tak ďalej, až po Jozefa (porov. Mt 1,20) a Máriu: neboj sa. Neboj sa. Týmto spôsobom nám posiela jasné a utešujúce posolstvo: zakaždým, keď sa život otvorí Bohu, strach nás už viac nemôže držať ako rukojemníkov. Pretože strach nás drží ako rukojemníkov.
Ty sestra, brat, ak ťa tvoje hriechy desia, ak ťa tvoja minulosť trápi, ak sa tvoje rany nehoja, ak pre ustavičné pády klesáš na duchu a zdá sa, že si stratil nádej, prosím, neboj sa. Boh pozná tvoje slabosti a je väčší než tvoje pochybenia. Boh je väčší ako naše hriechy: je omnoho väčší! Žiada od teba len jedno: svoje krehkosti, svoje biedy nedrž v sebe; prines ich jemu, odlož ich u neho, a z dôvodov na skľúčenosť sa stanú príležitosti na zmŕtvychvstanie. Neboj sa! Pán žiada od nás naše hriechy… Prichádza mi na myseľ ten príbeh púštneho mnícha, ktorý odovzdal všetko Bohu a žil život pôstu, kajúcnosti, modlitby… Pán od neho žiadal viac. „Pane, dal som Ti všetko“, hovorí mních. „Čo ešte chýba?“. „Daj mi svoje hriechy“. Takto žiada Pán od nás. Neboj sa.
Panna Mária nás sprevádza: ona sama zhodila svoj nepokoj u Boha. Anjelovo hlásanie jej poskytlo vážne dôvody na strach. Navrhoval jej niečo nepredstaviteľné, čo bolo nad jej sily a čo by sama nezvládla: bolo by s tým príliš veľa ťažkostí, problémov s mojžišovským zákonom, s Jozefom, s ľuďmi z jej obce a z jej národa. Všetko toto sú ťažkosti: neboj sa.
Mária však nevznáša námietky. Stačí jej to neboj sa, stačí jej Božie uistenie. Primkne sa k nemu, tak ako to chceme urobiť my dnes večer. Lebo často robíme pravý opak: zakladáme si na svojich istotách a len vtedy, keď ich stratíme, ideme k Bohu. Panna Mária nás naopak učí, aby sme si zakladali na Bohu, v dôvere, že všetko ostatné nám bude dané (porov. Mt 6,33). Pozýva nás, aby sme šli k prameňu, aby sme šli k Pánovi, ktorý je radikálnym liekom proti strachu a útrapám života. Pripomína to jedna krásna veta, umiestnená na jednej spovednici tu vo Vatikáne, ktorá sa obracia na Boha týmito slovami:
«Vzdialiť sa od teba znamená padnúť, vrátiť sa k tebe znamená povstať, zostať v tebe znamená existovať» (porov. sv. Augustín, Soliloquium I, 3). Vzdialiť sa od teba znamená padnúť, vrátiť sa k tebe znamená povstať, zostať v tebe znamená existovať.
V týchto dňoch správy a obrazové zábery smrti naďalej vstupujú do našich domovov, kým bomby ničia domovy toľkých našich bezbranných bratov a sestier Ukrajincov. Krutá vojna, ktorá doľahla na mnohých a spôsobuje utrpenie všetkým, vyvoláva v každom strach a des. Pociťujeme v sebe bezmocnosť a nemohúcnosť. Potrebujeme počuť „neboj sa“. No nestačia len ľudské uistenia. Je potrebná Božia prítomnosť, istota Božieho odpustenia, ktoré jediné odstraňuje zlo, rozptyľuje nevraživosť a navracia srdcu pokoj. Obráťme sa k Bohu, vráťme sa k jeho odpusteniu.
Anjel sa ujme slova po tretí raz. Teraz Márii hovorí: „Duch Svätý zostúpi na teba” (Lk 1,35). „Pán s Tebou“, „neboj sa“, a po tretie sú to slová „Duch Svätý zostúpi na teba“. Hľa, ako Boh zasahuje do dejín: darujúc svojho vlastného Ducha. Pretože v tom, čo sa ráta, naše sily nestačia. Sami nedokážeme vyriešiť rozpory v dejinách a ani tie v našom srdci. Potrebujeme tú múdru a tichú Božiu silu, ktorou je Duch Svätý. Ten Duch, ktorý nám dá harmóniu, pretože on je harmóniou. Potrebujeme Ducha lásky, ktorý rozháňa nenávisť, uhasína zášť, tíši žiadostivosť a prebúdza nás z ľahostajnosti. Potrebujeme Božiu lásku, pretože naša láska je neistá a nedostatočná. O mnoho vecí prosíme Pána, no často ho zabúdame prosiť o to najdôležitejšie, čo nám chce dať – o Ducha Svätého, čiže o silu milovať. Veď bez lásky, čo môžeme ponúknuť svetu? Ktosi raz povedal, že kresťan bez lásky je ako ihla, čo nešije. Pichá, zraňuje, no ak nešije, netká, nespája, je na nič. Odvážim sa povedať: nie je kresťanská. Preto je potrebné z Božieho odpustenia čerpať silu milovať, čerpať samotného Ducha, čo zostúpil na Máriu.
Pretože ak chceme, aby sa svet zmenil, musí sa zmeniť predovšetkým naše srdce. Preto sa dnes nechajme viesť za ruku Pannou Máriou. Hľaďme na jej nepoškvrnené srdce, kde spočinul Boh. Na jediné srdce ľudského stvorenia bez škvrny. Ona je „plná milosti“ (v. 28) a teda prázdna od hriechu. V nej niet stopy zla, a preto s ňou Boh mohol započať nové dejiny spásy a pokoja. Tam sa zvrtli dejiny. Boh zmenil dejiny zaklopaním na Máriino srdce.
A dnes aj my, obnovení Božím odpustením, klopeme na toto srdce. V jednote s biskupmi a veriacimi vo svete túžim slávnostne priniesť k Máriinmu nepoškvrnenému srdcu všetko, čo prežívame. Obnoviť si u nej zasvätenie Cirkvi a celého ľudstva a zasvätiť jej osobitným spôsobom ukrajinský a ruský národ, ktoré si ju so synovskou láskou uctievajú ako Matku. Nejde o akúsi čarovnú formulku, nie, toto to nie je, ale o duchovný úkon. Je to gesto úplného odovzdania sa detí, ktoré sa v súženiach z tejto krutej a nezmyselnej vojny a tejto vojny, ktorá ohrozuje svet, utiekajú k Matke. Ako deti, keď sú vyľakané, idú k mame vyplakať sa, hľadať ochranu. Utiekame sa k Matke, odovzdávajúc do jej srdca strach a bolesť, i seba samých. Znamená to vložiť do tohto prečistého, nezakaleného srdca, v ktorom sa odráža Boh, vzácne poklady bratstva a pokoja, všetko to, čo máme a čím sme, aby nás ona, Matka, ktorú nám Pán dal, bránila a ochraňovala.
Z Máriiných pier vzišla tá najkrajšia veta, akú len mohol anjel priniesť Bohu: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (v. 38). To nie je Máriino pasívne a odovzdané prijatie, ale živá túžba priľnúť k Bohu, ktorý má „myšlienky pokoja, a nie súženia“ (Jer 29,11). Je to tá najužšia spoluúčasť na jeho pláne pokoja pre svet. Zasväcujeme sa Márii, aby sme vstúpili do tohto plánu, aby sme boli plne k dispozícii Božím plánom. Po tom, čo Božia Matka dala svoje áno, vydala sa na dlhú cestu stúpajúcu do hornatého kraja, aby navštívila svoju príbuznú v požehnanom stave (porov. Lk 1,39). Ponáhľala sa. Rád si predstavujem Pannu Máriu, ako sa ponáhľa: vždy je to tak, ponáhľa sa nám na pomoc, aby nás ochránila. Nech nás dnes vezme za ruku v našom kráčaní. Nech nás vedie strmými a namáhavými chodníkmi bratstva a dialógu, cestou pokoja.
Preložila: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News
Fotogaléria (Foto: VaticanNews)
