Foto: SpC-Vatican

Vatikán 4. septembra (RV) Cirkev v dnešnú nedeľu 4. septembra oficiálne priznala pápežovi Jánovi Pavlovi I. titul „blahoslavený“. Za jeho liturgický deň pápež František určil dátum 26. augusta, výročie zvolenia Albina Lucianiho na Petrov stolec, na ktorom zotrval len 34 dní.

Pápež František predsedal slávnosti blahorečenia o 10.30 na Námestí sv. Petra za kvapiek dažďa. Veľkú časť prítomných tvorili rodáci z horskej oblasti Dolomitov v regióne Veneto – Benátsko. Biskup diecézy Belluno-Feltre Mons. Renato Marangoni predniesol v latinčine žiadosť o zapísanie Jána Pavla I. medzi blahoslavených a postulátor kauzy kardinál Beniamino Stella prečítal životopis kandidáta.

Svätý Otec potom vyslovil latinskú formulu beatifikácie, v ktorej stanovil pre bl. Jána Pavla I. liturgický dátum  26. augusta. Počas slávnostného spevu vystavili na verejnú úctu netradičný relikviár, ktorý tvorí list rukopisu Albina Lucianiho. Ide o úvahu nad troma teologálnymi cnosťami – vierou, nádejou a láskou, ktoré znázornil aj troma hviezdami vo svojom erbe. Biskupské heslo bl. Jána Pavla I. znelo „Pokora“ (Humilitas).

V homílii Svätý Otec vychádzal z liturgických čítaní 23. cezročnej nedele. Zamyslel sa v nej nad štýlom života, ku ktorému pozýva Ježiš každého zo svojich učeníkov v minulosti i dnes. Upozornil na náročné požiadavky lásky bez polovičatosti a varoval pred falošnými motívmi nasledovania Ježiša. Príkladom a orientáciou je v tom práve osobnosť nového blahoslaveného:

„Hľadiac na Ukrižovaného sme povolaní k vznešenosti tejto lásky: očistiť sa od našich skreslených predstáv o Bohu a od svojej uzavretosti, milovať jeho i našich blížnych, v Cirkvi i v spoločnosti, aj tých, ktorí zmýšľajú inak ako my, dokonca aj nepriateľov. Milovať: aj za cenu kríža obety, mlčania, nepochopenia, osamelosti, prekážok či prenasledovania.

Milovať takto, aj za túto cenu, pretože, ako to tiež povedal blahoslavený Ján Pavol I., ak chceš pobozkať ukrižovaného Ježiša, «nemôžeš to urobiť bez toho, aby si sa sklonil ku krížu a nechal sa pichnúť niektorým tŕňom z koruny, ktorá je na Pánovej hlave»“.

„Toľkokrát máme pokušenie žiť na polovicu, tak, že nikdy neurobíme rozhodujúci krok, nikdy nevzlietneme, nikdy neriskujeme pre dobro, nikdy sa skutočne neangažujeme pre druhých. Ježiš od nás žiada toto: ži evanjelium a budeš žiť život nie polovičato, ale naplno.“

„Bratia a sestry, takto žil nový blahoslavený: v radosti z evanjelia, bez kompromisov, milujúc až do konca. Stelesňoval chudobu učeníka, ktorá nespočíva len v odpútaní sa od materiálnych dobier, ale predovšetkým v prekonaní pokušenia postaviť do centra vlastné „ja“ alebo hľadať vlastnú slávu. Naopak, podľa Ježišovho príkladu bol tichým a pokorným pastierom. Považoval seba samého za prach, do ktorého sa Bohu ráčilo písať.“

„A cez úsmev dokázal pápež Luciani vyžarovať dobrotu Pána. Krásna je Cirkev s radostnou tvárou, tvárou pokojnou, tvárou usmievavou, ktorá nikdy nezatvára svoje dvere, ktorá nedáva srdciam zatrpknúť, ktorá nebedáka a neprechováva nevôľu, ktorá nie je nahnevaná … , nie je netrpezlivá, ktorá nepôsobí mrzuto, ktorá netrpí nostalgiou za minulosťou upadajúc do spiatočníctva.“

Svoju homíliu pápež František zakončil slovami obľúbenej modlitby sv. Jána Pavla I.: „Pane, prijmi ma takého, aký som, s mojimi chybami, s mojimi nedostatkami, ale daj mi stať sa takým, akého si ma praješ. Amen.“

– – 

V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri slávnosti blahorečenia pápeža Jána Pavla I. v nedeľu 4. septembra 2022 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne.

Ježiš je na ceste smerom k Jeruzalemu a dnešné evanjelium hovorí, že s ním „išli veľké zástupy“ (Lk 14,25). Ísť s ním znamená nasledovať ho, čo značí stať sa učeníkmi. Týmto ľuďom však Pán predkladá neveľmi príťažlivú a veľmi náročnú reč: nemôže byť jeho učeníkom ten, kto ho nemiluje viac ako svojich blízkych, kto nenesie jeho kríž, kto sa neodtrhne od pozemských dobier (porov. v. 26-27.33). Prečo Ježiš adresuje zástupu takéto slová? Aký význam majú jeho napomenutia? Pokúsme sa odpovedať na tieto otázky.

Ponajprv, vidíme veľký zástup, veľa ľudí, ktorí nasledujú Ježiša. Môžeme si predstaviť, že mnohí boli fascinovaní jeho slovami a ohromení skutkami, ktoré vykonal; a preto v ňom videli nádej pre svoju budúcnosť. Čo by urobil ktorýkoľvek učiteľ tej doby, alebo – môžeme sa tiež opýtať – čo by urobil umný líder, ak by videl, že jeho slová a charizma priťahujú davy a zvyšujú jeho uznanie? Stáva sa to aj dnes: najmä vo chvíľach osobnej a spoločenskej krízy, keď sme viac vystavení pocitom hnevu alebo sa bojíme niečoho, čo ohrozuje našu budúcnosť, sa stávame zraniteľnejšími; a takto sa na vlne emócií spoľahneme na niekoho, kto sa obratne a prefíkane vie na tejto situácii viezť, využíva strach spoločnosti a sľubuje, že je „spasiteľom“, ktorý vyrieši problémy, hoci v skutočnosti chce zvýšiť vlastnú popularitu a moc, vlastnú osobu, vlastnú schopnosť mať veci vo svojej hrsti.

Evanjelium nám hovorí, že Ježiš to tak nerobí. Boží štýl je iný. Je dôležité porozumieť Božiemu štýlu, tomu, ako koná Boh. Boh má svoj štýl konania. Boží štýl sa líši od týchto ľudí, pretože on nevyužíva naše potreby, nikdy nepoužíva naše slabosti na vyvýšenie seba samého. On, ktorý nás nechce zvádzať podvodom a nechce rozdávať lacné radosti, nemá záujem o obrovské davy. Nezbožňuje čísla, nevyhľadáva uznanie, neslúži modle osobného úspechu. Naopak, zdá sa, že ho znepokojuje, keď ho ľudia sledujú s eufóriou a lacným nadšením. Takto namiesto toho, aby sa nechal zlákať čarom popularity – pretože popularita očaruje – , žiada každého, aby pozorne rozlišoval dôvody, prečo ho nasleduje, a dôsledky, ktoré to zahŕňa. Mnohí z toho zástupu totiž azda nasledovali Ježiša preto, lebo dúfali, že bude vodcom, ktorý ich vyslobodí od nepriateľov, niekým, kto získa moc a podelí sa o ňu s nimi; alebo že bude tým, kto zázrakmi vyrieši problémy hladu a chorôb. Človek totiž môže ísť za Pánom z rôznych dôvodov a niektoré, musíme to rozpoznať, sú svetské: za dokonalým náboženským vzhľadom sa môže skrývať len číre uspokojovanie vlastných potrieb, snaha o osobnú prestíž, túžba po funkcii, mať veci pod kontrolou, baženie po ovládnutí priestoru a získavaní privilégií, ašpirácia na prijímanie ocenení a mnohé iné. Toto sa stáva, dnes, medzi kresťanmi. Ale toto nie je Ježišov štýl. A nemôže to byť štýl učeníka a Cirkvi. Ak niekto nasleduje Ježiša s týmito osobnými záujmami, zmýlil si cestu.

Pán žiada o iný postoj. Nasledovať ho neznamená vstúpiť do nejakej dvorany alebo sa zúčastniť na triumfálnom sprievode, a ani nie získať si životné poistenie. Naopak, znamená to aj „niesť kríž“ (Lk 14,27): tak ako on sa ujímať bremien, svojich vlastných i bremien tých druhých, urobiť život darom, nie vlastníctvom, stráviť ho napodobňovaním veľkorysej a milosrdnej lásky, ktorú má on k nám. Sú to rozhodnutia, ktoré zamestnávajú celý život; preto Ježiš chce, aby učeník pred touto láskou nedal prednosť ničomu inému, ani tým najdrahším citom či tomu najväčšiemu majetku.

Ale aby sme to dokázali, musíme hľadieť viac na neho než na nás samých, učiť sa láske, čerpať ju od Ukrižovaného. Tam vidíme tú lásku, ktorá sa dáva až do konca, bez miery a bez hraníc. Mierou lásky je milovať bez miery. „My sami“, povedal pápež Luciani, „sme zo strany Boha predmetom neskonalej lásky“ (Anjel Pána, 10. sept. 1978). Neskonalej: nikdy z nášho života nemizne, žiari nám a osvetľuje aj tie najtemnejšie noci. A tak, hľadiac na Ukrižovaného sme povolaní k vznešenosti tejto lásky: očistiť sa od našich skreslených predstáv o Bohu a od svojej uzavretosti, milovať jeho i našich blížnych, v Cirkvi i v spoločnosti, aj tých, ktorí zmýšľajú inak ako my, dokonca aj nepriateľov.

Milovať: aj za cenu kríža obety, mlčania, nepochopenia, osamelosti, prekážok či prenasledovania. Milovať takto, aj za túto cenu, pretože, ako to tiež povedal blahoslavený Ján Pavol I., ak chceš pobozkať ukrižovaného Ježiša, „nemôžeš to urobiť bez toho, aby si sa sklonil ku krížu a nechal sa pichnúť niektorým tŕňom z koruny, ktorá je na Pánovej hlave“ (Generálna audiencia, 27. sept. 1978). Láska až do konca, so všetkými jej tŕňmi: nie veci robené polovičato, prispôsobovanie sa alebo nerušený život. Ak nemierime vysoko, ak neriskujeme, ak sa uspokojíme s vierou ako voda z ruží, sme – ako hovorí Ježiš – ako niekto, kto chce postaviť vežu, ale nemá na to dobre vypočítané prostriedky; „začne stavať“ a potom dielo „nedokáže dokončiť“ (v. 29). Ak sa zo strachu, že sa stratíme, vzdáme dávania seba samých, necháme veci nedokončené: vzťahy, prácu, zverené zodpovednosti, sny, ba aj vieru. A tak nakoniec žijeme polovičato – a koľko ľudí žije polovičato, aj my! Toľkokrát máme pokušenie žiť na polovicu, tak, že nikdy neurobíme rozhodujúci krok, nikdy nevzlietneme, nikdy neriskujeme pre dobro, nikdy sa skutočne neangažujeme pre druhých. Ježiš od nás žiada toto: ži evanjelium a budeš žiť život nie polovičato, ale naplno. Ži evanjelium, ži bez kompromisov.

Bratia a sestry, takto žil nový blahoslavený: v radosti z evanjelia, bez kompromisov, milujúc až do konca. Stelesňoval chudobu učeníka, ktorá nespočíva len v odpútaní sa od materiálnych dobier, ale predovšetkým v prekonaní pokušenia postaviť do centra vlastné „ja“ alebo hľadať vlastnú slávu. Naopak, podľa Ježišovho príkladu bol tichým a pokorným pastierom. Považoval seba samého za prach, do ktorého sa Bohu ráčilo písať (porov. A. Luciani – Ján Pavol I., Opera omnia, Padova 1988, zv. II, 11). Preto hovoril: „Pán to tak veľmi prízvukoval: buďte pokorní. Aj keď ste vykonali veľké veci, povedzte: sme neužitoční sluhovia“ (Generálna audiencia, 6. sept. 1978).

A cez úsmev dokázal pápež Luciani vyžarovať dobrotu Pána. Krásna je Cirkev s radostnou tvárou, tvárou pokojnou, tvárou usmievavou, ktorá nikdy nezatvára svoje dvere, ktorá nedáva srdciam zatrpknúť, ktorá nebedáka a neprechováva nevôľu, ktorá nie je nahnevaná – Cirkev, ktorá nie je nahnevaná –, nie je netrpezlivá, ktorá nepôsobí mrzuto, ktorá netrpí nostalgiou za minulosťou upadajúc do spiatočníctva. Prosme tohto nášho otca a brata, požiadajme ho, nech nám vyprosí ten „úsmev duše“; ten priezračný, ktorý neklame, úsmev duše. Prosme jeho slovami o to, o čo on sám zvykol prosiť. A vravieval takto: „Pane, prijmi ma takého, aký som, s mojimi chybami, s mojimi nedostatkami, ale daj mi stať sa takým, akého si ma praješ“ (Generálna audiencia, 13. sept. 1978). Amen.

Preložila: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News

– – 

Úlohou celebrovania pri oltári pápež František poveril kardinála Marcella Semerara, prefekta Dikastéria pre kauzy svätých. Koncelebrovali desiatky kardinálov, okolo 150 biskupov a dve stovky kňazov.

Spolu s talianskou hlavou štátu, prezidentom Sergiom Mattarellom, boli na slávnosti prítomné delegácie Monackého kniežatstva, Tajvanu a Zvrchovaného maltézskeho rádu. Pred modlitbou Anjel Pána v závere slávnosti sa pápež František poďakoval významným hosťom a pozdravil všetkých pútnikov, osobitne veriacich z oblastí Benátok, Belluna a Vittoria Veneta, ktoré sú osobitne späté so životom bl. Albina Lucianiho a s jeho kňazskou a biskupskou službou.

Na záver vyprosoval Svätý Otec mier pre celý svet, pričom zvlášť pamätal na Ukrajinu: „A teraz sa obráťme v modlitbe na Pannu Máriu, aby vyprosila dar pokoja celému svetu, osobitne strýznenej Ukrajine. Ako prvá a dokonalá Pánova učeníčka, nech nám pomáha nasledovať príklad a svätosť života Jána Pavla I.“

Po skončení svätej omše sa pápež František vybral na otvorenom džípe medzi pútnikov, ktorých pozdravoval a žehnal na celej ploche námestia. Na mimoriadnej cirkevnej udalosti nechýbali ani pútnici zo Slovenska. Medzi koncelebrujúcimi biskupmi boli Mons. Ján Kuboš a Mons. Peter Beňo, v skupine kňazov bol aj vicerektor Kňazského seminára v Spišskej Kapitule Michal Janiga, ktorý prišiel na blahorečenie so skupinkou bohoslovcov.

Prevzaté z TK KBS.

Odpovedajte